mOjOu OptikOu


More 2002 (SANY CUP) - Jozef Páleš - [11/11/02]
Ťažký život námorníka na S... - Štefan Pilka - [05/04/02]
MS 2001 - Marán Šanta - [12/12/01]
V.O.S.R. 1999 - Miro Bilka - [04/12/99]
Master Race '98 - Ing. Ivan Kotvan - [25/11/98]
Master Race '98 - Zora Víchová - [15/11/98]

 
Príspevkov od Vás by sme radi uverejnili čo najviac, preto neváhajte, pošlite e-mail. Nemusí to byť zrovna literárne veľdielo, poteší aj stručný postreh, kritická pripomienka, čokoľvek, čo môže našu vec posunúť o kus ďalej.

Prečítajte si, čo nové
primajlovalo na našu
adresu od prvého
odvážlivca.

             

MORE 2002
(SANY CUP)
(12.-19.10.2002.)

Jozef Páleš

 

 

 



Vlani sa mi nepodarilo zúčastniť sa jachtárskych na Majstrovstvách Slovenska v námornom jachtingu po vykĺbení ramena v auguste. Takže už v januári som prisľúbil ešte počas rehabilitácie Borisovi účasť v posádke na tohtoročný SANY CUP. Nie že by som celkom rozumel kormidlovaniu a plachtám na mori, no aspoň nebudem len plano spomínať na windsurfing, keď niečo doma občas hľadám z čias minulých a zo skrine sa na mňa vyrúti neoprén s trapézom. A koncom letných prázdnin som narazil pri morskom kajakovaní na našu už tradičnú rozhodcovskú loď "Kirke" v zátoke na Malom Drveniku, čo myšlienku, že by som aj ísť nemusel, úplne potlačilo do úzadia.

Začína to ako vždy. Zhon.
Od leta do októbra síce nadšenie znova trochu vyprchá, no nenechám sa predsa uštvať (nechcel by som) civilizačným procesom tejto doby. Trochu nervov v robote, trochu (dosť) výčitiek svedomia, že nechávam rodinu v jej každodenných problémoch každodenného kolotoča života. V piatok sa teda pobalím. Poprosím Eriku (ona sa mi vlastne ponúkla), aby ma zaviezla v sobotu na 5.00 hod. na jednu benzínku do Petržalky (naše tri deti spokojne odfukujú v posteli), kde je miesto stretnutia. Berie so sebou aj koláč, čo nenapiekla len pre mňa (ako som dúfal), ale pre všetkých a ja si musím ešte robiť ráno pred odchodom narýchlo lepeňáky.
Benzínka prázdna, desať minút nikoho, no nakoniec sa všetci stretneme. Ideme ako minule. Dve lode. I keď cestu máme v autách spoločnú, niektorí z nás vysadia po dojazde do maríny svoje manželky a priateľky počas tohto týždňa na inú, vlastnú loď pod kapitánstvom Zory, ktoré tak tvoria vlastnú (ženskú) posádku. Ako už Boris raz povedal, s manželkami na jednej lodi je celkom fajn, no bez nich to má tiež svoje čaro...
V Borisovom priestrannom aute rýchlo nechávame všetky problémy v Bratislave a podriemkávajúc sledujeme ubiehajúcu cestu a až teraz sa začínam tešiť na týždeň, čo nás čaká. Maďarskí colníci prekvapivo nezdržujú, zato chorvátsky colník exceluje vyhlásením, že našu dodávku nabitú potravinami nabudúce nepustí cez hranice: "Što to za turistiku?"... Asi netuší našu závislosť na stredoeurópskej konzervovej strave a ani to, čo u nich stojí prenájom lode. Boris sľubuje, že bude stáť zato.

Je nádherná. "Kalypso". First 47.7. Skoro nová. Obdivujem teakovú palubu a rozmiestnenie bočných okienok. Moderná klasika. Rozhodcovia to ošetrili najhorším "hendykepom" zo všetkých lodí na regate.
Gejza upustil fľašu whisky pri nastupovaní do mora. Dobré, či zlé znamenie?... Keď povedal jej cenu - 280 SKK, nenašiel sa dobrovoľník, čo by sa potopil v maríne pod hladinu.
Ešte v sobotu loď preplavíme z Biogradu na Murter, kde je oficiálna tohtoročná marína pre SANY CUP a v susednej Betine sa naloďujú i baby. V noci prichádza Karol s náhradníkom Ďurom, ktorému asi odmietnutie účasti prišlo ľúto na poslednú chvíľu. Takže sme všetci. V nedeľu znova naspäť do Biogradu, opravujeme natrhnutú kosatku.
V pondelok začína štvordňová regata.

Prvé dva dni. Bezvetrie.
Náš novučičký kompozit tých najkrajších tvarov (...alebo druhých najkrajších, aby sa tie živé tvary neurazili) z duralu, laminátu, hliníku, nereze a dreva sa s prázdnymi plachtami vztýčenými k modrej oblohe bezmocne prizerá na svojich menších a ľahších bratov a sestry ako sa predsa len pomaly kĺžu po hladine vpred. Hrdá "Kalypso" odmieta tancovať, keď vietor nevyhráva v jej rahnoví a lanách temperamentné latinsko-americké melódie. Nepomáha ani väčší spinaker. Meno je meno. Čaká. Dva dni jej more a vietor nepripravili vhodný parket s vhodnou muzikou.

Tretí deň. Jugo!
Pískanie lán a zúrivé, netrpezlivé trepotanie sa vlajky YCNB na stehu za rozbresku nového dňa. Pohľady na oblohu, príprava na palube. Nikto sa v netrpezlivom očakávaní nepozrel, kde vietor a vlny v noci zahnali voľný prístavný muring, ktorý ale vrtuľa "Kalypso" našla ihneď po naštartovaní. Určite by nám to povedala, keby sme jej rozumeli. Ona motor nepotrebuje. To len my pre istotu a z pohodlnosti.
Dvadsaťšesť minút po štarte vyrážame i s druhou jachtou, ktorá nám nezištne pomáhala, až sme zmeškali štart spoločne. Ďakujeme, chalani. Ideme ešte? Váhavo, ale predsa. Spenené hrebene vĺn a konečne plachty plné vetra.
Umiestnenie v prvej polovici štartovného poľa. Bolo aspoň čo fotiť, keď sme predbiehali ostatné lode. Naša loď konečne naznačila svoje možnosti. No nám nie je veľmi do reči. Predsa len tá malá (?) túžba po medaile spred dvoch rokov...?
Baby mali na svojej lodi úraz, Alenka sa nedohodla s rahnom, nosí potom chladené konzervové pivo pritlačené na líce ako mobil. Naberá dúhové farby. Rozprávam niečo večer Zore, ako kapitánke o osude, aby som jej vyhovoril depku.

Štvrtý deň. Hvízdanie a rámus lanovia. Fúka "refózny".
Pred vyplávaním kontrola muringov... Zase (už tretí raz) ideme ten istý okruh? Chýba rozhodcom fantázia, alebo je v tom aj niečo iné?
Skúšame to ešte pred štartom na voľnom mori. Druhý, alebo tretí ref? Žiaden z prístrojov nefunguje, "Kalypso" kašle na ukazovatele rýchlosti svojej a vetra. Fučák a spenené vlny. Ostáva Borisov a Gejzov odhad s Piťovou navigáciou.
Zoradíme sa a zo zadných radov opatrne vyštartujeme. Povolili sme opraty... náklon lode, pritiahnutá kosatka, zábradlie orie hladinu, znovu a znovu hore a dolu, "Kalypso" konečne tam, kde jej patrí miesto. Na hrebeňoch vĺn a na čele pelotónu, ktorý rýchlo zaostáva...
Ako sa jedným slovom popíše maximálny zážitok? Orgazmus?... tak to bolo niečo podobné, i s tými pádmi pri obratoch, driapaním sa na bok lode pri vyvažovaní... zamotané laná, rahno máčajúce sa v mori... dokonca ani Báči nezaliezol variť, veď ten bočný náklon by nestačil vyrovnávať ani šporákový kardan. Foťák zazipsovaný v bunde, radšej len s manuálnym mechanickým 70-tkovým objektívom, rýchlo jeden záber a znova ho schovať pred triešťou slanej vody, dúfam, že tá drahá, "čistá" mechanika nezlyhá... točenie vinšne, opuchnutý nahnisaný boľavý prst, no ale toto si predsa nemôžem nechať ujsť... prelievajúce sa vlny... grcanie časti posádky cez zábradlie... slnko, more, vlny, vietor a naša konečne roztancovaná "Kalypso".
Prvá obrátka... kde sú rozhodcovia? Asi sme rýchlejší: "...Kirke, Kirke, Kirke, tu Kalypso, tu Kalypso, ozvite sa, prepínam!"... ticho, že by prestala fungovať vysielačka? ...ale nie, predsa sa niečo vysiela: "...tu 21, tu 21, volám katamaran, je pravda, že závody sú ukončené? ...tu katamaran, potvrdzujem ukončenie pretekov, vráťte sa do prístavu"... "do ....!" ...Marián mierni hnev: "...možno, že sa niečo stalo..." No čo, my ideme ďalej, sme prví a aspoň si urobíme okruh.
Zmes sklamania, zážitku a slivovice, ktorú podávala naša nová členka posádky Alenka (vraj aby ju na ich menšej lodi tak nekolísalo).
Po dojazde do prístavu sme videli a počuli, čo sa dialo za nami. Dve lode došli do prístavu bez sťažňa (nový typ, kabriolet?), nejaké vybité zuby, nejaké tie polámané rebrá, otras mozgu a i volanie sanitky. Naozaj sme jediná posádka zo všetkých účastníkov, čo absolvovala celú trať. Vraj namerali vietor nad štyridsať uzlov. Nám to prístroje "Kalypso" zatajili.

Večer Boris ani nevystúpil na slávnostnej večeri, nechali sme oslavovať víťazov majstrovstiev Slovenska v námornom jachtingu... v bezvetrí. No tak, nie sme až takí zlí, fúkal len slabší vietor. Gratulujeme im a prajeme im to, no veľké lode a ešte zaťažené nevýhodou v hodnotení naozaj v slabom vetre nemajú veľkú šancu. Ale ináč sa mi spalo celkom dobre. Na palube pod hviezdami (...a dažďom). Ďakujem za všetko! Tá dnešná jazda stála za to.

Piaty deň. Oddych.
Polihujeme a vstávame, kedy sa komu chce. Podľa hluku vetra v lanoví, je jasné, že sa nikam dnes na vodu nepôjde.
Raňajší telefonát s najmladšou, päťročnou dcérou: "...tato, kde si, prečo nie si doma, pracuješ...?" Karol ide dnes, idem aj ja. Piťo s Ivanou ešte pred nami. Rozlúčka. Len škoda, že sme si tohto roku niekde nezatancovali za sprievodu Franka Sinatru ako minule. Niekedy nabudúce.
Chalani zobrali manželky a išli niekam na prechádzku. Ja s Karolom sme nabrali kurz Slovensko.
Cesta cez Chorvátsko... Poznáme a spoznávame v jesenných farbách.
Asi posledné tohtoročné kúpanie sa v mori niekde pri Rybine. Prehliadka vodných mlynov v Slunji. Studený jesenný západ slnka presvitajúceho cez žlté listy topoľov pri vodopádoch.
Stále kecáme ...ženy (naše i cudzie), politika, terorizmus, americká politika... ...po diaľnici to ubieha... ...do kelu, čo robíme v Osijeku?!!!! A tých kún, čo sme zacvakali za diaľnicu! Keď sa darí, tak sa darí... ...no ale musíte uznať, že tí Chorváti, i keď teda majú to more, diaľnice by si mohli označiť lepšie (slušne povedané).
Takže "skratkou" cez nočné Maďarsko, magyarvámos sa tentokrát nezaprel, nepáčili sa mu moje zelené gumáky. Balaton zavadzia pri našej ceste krížom, no i tak sme pred treťou hodinou rannou doma. Zajtra možno skočím na hríby aj s deckami.

Bolo to fajn. Len jedno neviem. Ako sa volala babská loď. Pred dvoma rokmi Nena. A teraz? Vietor večer po mojom (a ostatných niektorých) odchode utíchol a vraj si niekde v zátoke naše dve lode znova vyhrávali do tanca. Takže ja som si ho tohto roku nemal príležitosť zapamätať. Nedá sa stihnúť všetko.

Jožo Páleš


             

Ťažký život námorníka
na S...

Štefan Pilka

 

 

 



"…Zatiaľ len toľko, že úplne najradšej by som privítal od Teba príspevok o tom, ako si si robil preukaz vo Francúzsku. Čo ty na takýto nápad? …Navyše táto téma je stále aktuálna, u nás sa vedú boje o to, kto by mal tieto kurzy poriadať a je obrovský rozdiel v ich kvalite…" píše mi môj priateľ a bývalý kolega Boris.
Nuž teda skúsim opísať, ako to v tej Európe - na ktorú sa tak radi odvolávame, ale iba keď nám to vyhovuje - chodí.
Najprv si však treba pripomenúť zopár základných vecí.
Čiže tá prvá a najzákladnejšia je, že more je voľné pre každého! Toto nás samozrejme neoslobodzuje od používania zdravého rozumu, čiže zhodnotenia našich schopností a možností vzhľadom na dané podmienky. Asi takto by som zhrnul filozofiu, ako som ju pochopil vo Francúzsku. Vydávanie preukazov na vedenie námorných rekreačných plavidiel tu majú na starosti Les Affaires Maritimes - niečo ako náš Námorný úrad - ktoré patria pod Ministerstvo dopravy (Ministere de l'Equipement des Transports et du Logement, pozri: www.equipement.gouv.fr) Reč pravidiel je takáto:
Od preukazu sú oslobodení:
- kormidelníci rekreačných plavidiel poháňaných plachtami, aj keď sú tieto vybavené pomocným motorom,
- piloti rekreačných plavidiel poháňaných motorom s výkonom menším až rovným šesť konských síl (4,5 kW)

Ináč povedané, vo Francúzsku je možné riadiť napríklad 25-metrovú plachetnicu, vybavenú 250 kW motorom bez akéhokoľvek preukazu. Alebo si môžete na dovolenke na Côte d´Azur požičať malú lodičku s motorom do 4,5 kW na poldenný výlet. Len v prístave pohľadajte tabuľu "Bateau sans Permis" čiže loď bez preukazu.
Cudzinci vedúci rekreačné plavidlo na motorový pohon pod francúzskou vlajkou musia byť držiteľmi francúzskeho námorníckeho preukazu alebo podobného dokladu, uznaného vyhláškou ministerstva. Ak riadia loď registrovanú v cudzine, nie sú povinní vlastniť preukaz, ale v prípade nedodržiavania pravidiel, nedbanlivosti, nebezpečného konania alebo vedenia lode v podnapitom stave im môže byť vedenie lode zakázané.
Vo Francúzsku existuje jeden typ námorníckeho preukazu, Permis Mer, ktorý má dva stupne: Côtier - to znamená Pobrežná navigácia do päť míľ, a Hauturier - bez obmedzenia. Veľkosť lode a výkon motora pre tieto preukazy nie je obmedzený (s výnimkou vznášadiel a silno motorizovaných lodí). Je ešte i takzvaná Carte Mer, ktorá je obmedzená na dennú navigáciu do päť míľ a do výkonu motora 50 kW, ale je o ňu iba minimálny záujem. Minimálny vek na získanie niektorého z týchto preukazov je šestnásť rokov.
Vybral som sa teda získať potrebné informácie priamo do školy. V Canet-en-Rousillon, hneď oproti prístavným mólam som našiel "Luc Bateau Ecole". Berú samozrejme aj cudzincov, kurz môžem začať hneď ako mi to bude vyhovovať, stačí si telefonicky dohodnúť hodinu lekcie: dopoludnia, popoludní, večer i v sobotu. Bolo to začiatkom marca 1999. Priznám sa, že som sa pred tým už teoreticky trochu pripravoval, aby som nevyzeral blbo. Kurzy sa tu podobajú nášmu "vodičáku": teoretické lekcie so základnými pravidlami a prax v prístavnom bazéne. Dostal som šestnásť stránkový zošit vydaný školou, kde bol súhrn preberanej teórie pobrežnej navigácie, ktorú nám potom majiteľ a inštruktor v jednej osobe - Luc - obšírne vysvetlil asi v štyroch dvojhodinovkách. No a potom prišla na rad praktická výuka. Išlo hlavne o prístavné manévre s asi 4-metrovým člnom s výkonom 50 kW. Boli sme vždy traja-štyria a Luc, ktorý nám najprv predviedol manéver, ktorý sme my mali zopakovať. Jemu to išlo celkom samo, nuž a mne sa darilo striedavo-oblačno. Boli dni keď som bol spokojný, a boli i také že sa mi darilo tým menej, čím viac som sa snažil. Ale motivácia bola riadna, lebo lode sú už od malička mojim snom, aj keď som si nikdy nemyslel, že by sa mi ho mohlo podariť realizovať. A k tomu sa v Canet vyrábajú nádherné katamarany Catana a zopár z nich vždy kotví v bazéne prístavu, keďže firma sa nachádza v prístavnej časti. Pri tomto individuálnom systéme výuky je na dotyčnom žiakovi, aby zvážil, či si už trúfne na skúšku. A tak som i ja vyplnil príslušný formulár, odovzdal fotografie, lekárske potvrdenie a samozrejme poplatky za skúšku a kolkovú známku, ktoré Luc zaniesol v pondelok ráno na Affaires Maritimes v Port-Vendres. No a v piatok - deň D - som odfrčal do tohto juhofrancúzskeho prístavu, len zopár kilometrov od španielskej hranice. Inštruktori všetkých škôl departementu (niečo ako u nás okres, ale oveľa väčšie) tu prichádzajú so svojimi kandidátmi ku skúškam. Keď zodpovedný pracovník Affaires Maritimes kontroluje totožnosť každého uchádzača, môj slovenský pas vzbudzuje zvedavosť. A tak úradník skúša, či som náhodou nezabudol, kde som sa narodil. Nitra - vravím mu s pekným slovenským R. Usádzame sa v sále a prichádzajú na rad formuláre s testom: dvadsať otázok a pätnásť minút na odpovede! Nacvičovali sme ich aj v škole, takže som ich zvládol celkom hravo. Prvým sitom sme prešli všetci a tak sme zišli do prístavu. Skúšobný čln je mohutný, skoro dva krát väčší ako ten v škole, má 200 kW motor a hlavne "vybehanú" ovládaciu páku, ako nás upozornil Luc. Treba si dať teda pozor, lebo skúšajúci neznáša prudké pohyby a pred týždňom vyrazil jedného akurát z našej školy, keďže tento postavil v panike skúšobnú lodičku na zadné… Treba zachovať chladnú hlavu a riadiť sa pokynmi skúšajúceho. Bola nás asi tridsiatka kandidátov a do člna sme nastupovali po šestkách, plus skúšajúci a zapisovateľ. Ostatní stáli na prístavnom móle a hodnotili reakcie skúšanej obete. Luc nám dával ešte posledné odporúčania a snažil sa uvoľňovať náš stres vtipkovaním. Skúšky prebiehali vcelku normálne a bez strát. Keď som sa konečne ujal kormidla, najprv mi skúšajúci kázal pristáť ľavobokom pri jednej z rybárskych lodí, čo sa mi celkom vydarilo. Jeho hlas v hukote motora trochu zanikal a tak som jeho príkazy pre istotu opakoval. Bol to muž dosť rázneho výrazu, dôstojník na dôchodku, ktorý sa ma pri kontrole totožnosti pýtal na moje rodisko. Potom sa bolo treba preplaviť na druhý breh prístavu, pričom vyhodil do vody záchranné koleso, čiže nasledoval manéver "muž cez palubu". Pri tomto manévri treba urobiť loďou "osmičku" a vrátiť sa k vypadnutému nešťastníkovi tak, aby bol v závetrí lode a uprostred jej dĺžky. Vybrať lodným hákom koleso a odfrčať. No a ešte som mal pristáť pravobokom pri pneumatike na móle neďaleko našej skupiny. Aj toto sa mi bez ťažkostí podarilo a tak som prenechal kormidlo ďalšiemu. Zašiel som k zapisovateľovi, ktorému som zahlásil moje meno, a ten mi hneď vypísal provizórny preukaz, ktorý je platný dva mesiace. Bol pekný slnečný deň Veľkého piatka a všetci kandidáti prešli. Potom sme samozrejme zašli - celí veselí - s Lucom na pohárik…
Presne o dva týždne na to som dostal poštou krásny novučičký preukaz Permis Mer Côtier, ktorému ja dôverne vravím "lodičák", v ktorom bolo v poznámke Obmedzenia zapísané: Platí do vzdialenosti 5 NM. Pre úplnosť ešte spomeniem cenovú otázku: kurz, to znamená lekcie, stál 1.500 FRF, kde Luc zaručuje neobmedzený počet hodín teórie a praxe, až do získania preukazu. Mne to trvalo asi tri týždne, čiže asi štrnásť školských dvojhodinoviek. K tejto sume treba pripočítať poplatok 400 FRF za skúšku, 400 FRF za kolok čiže vydanie preukazu a 115 FRF za lekársku prehliadku (ten sa teraz zvýšil na 20 €). Takže ma to vyšlo na 2.415 FRF. Toto je asi taký stred. Dajú sa nájsť i lacnejšie kurzy, ale i drahšie, treba si vždy prečítať čo vám škola za danú sumu ponúka. Ak sa na to cítite, sú tu i víkendové kurzy, a tak môžete mať preukaz za dva dni. Ale to je skôr pre takých, ktorí už plávajú a poznajú danú problematiku z jachtárskej praxe. A ešte je i taká možnosť, že sa predstavíte skúšobnej komisii ako voľný kandidát, to znamená taký, ktorý nenavštevoval žiadny kurz ale sa pripravil na skúšky sám.
Keď teda čítam Borisove lamentácie, alebo niektoré veci na slovenskom Internete, ani ma to neprekvapuje, len mi je z toho smutno. Neviem, či je tento francúzsky systém vydávania preukazov pre rekreačný námorný jachting príslušným ministerstvom v Európe výnimkou, viem len, že to perfektne funguje, preukaz je len jeden a je uznávaný všade. Tak isto ako "vodičák". (Len si predstavte, že by u nás chcel každý okres vydávať svoj vodičský preukaz, ktorý by - ako je to u nás dobrým zvykom - ostatné okresy neuznávali. Ale radšej nebudem maľovať čerta na stenu…)
Toto napríklad nie je pravidlom pre preukazy vydávané vo Veľkej Británii, ktorú si niektorí radi berú za vzor. Tam vydáva preukazy známy jachtársky zväz RYA. V knihe "FOREIGN CRUISING HANDBOOK" čo je niečo ako "Jachtársky sprievodca zahraničím" sa v radách pre britských jachtárov vydávajúcich sa do zahraničia píše toto:
"Proof of Competence z právneho hľadiska britský skipper nie je povinný preukazovať sa v cudzine dokladom o spôsobilosti, pretože podľa medzinárodného práva sa na nás vzťahuje len naše domáce námorné právo, ale mnohí zahraniční úradníci to neuznávajú. Vo výsostných vodách niektorých európskych krajín je zvykom vyžadovať preukaz. Najlepším preukazom je Medzinárodný Preukaz Spôsobilosti ICC, aj keď podmienky na jeho obdržanie sú oveľa miernejšie, než na preukaz pre pobrežnú navigáciu, alebo preukaz pre oceánsku navigáciu. Oficiálne úrady preferujú tento preukaz, pretože je na ňom fotografia držiteľa spolu s miestom a dátumom narodenia. Ak máte aj iné RYA preukazy, vezmite si ich so sebov tiež. Preukaz ICC sa dá ľahko získať buď tak, že v niektorej zo škôl RYA urobíte príslušný test, alebo zašlete váš RYA Day Skipper preukaz, prípadne vyšší preukaz na RYA a oni vám automaticky vystavia ICC preukaz. …"
(pozri originál: www.ybw.com/mby/guide/intro.htm)
Teda ak by som si mal osobne ešte raz vybrať medzi britským a francúzskym systémom preukazov, tak nezaváham ani sekundu a dám prednosť francúzskej jednoduchosti a účinnosti.
Ale prečo by sme niečo robili jednoducho, ak to môžeme poriadne ľuďom skomplikovať. No nie?

 

             

MS 2001

MUDr. Marián Šanta

 

 

 

Biograd na moru sa v druhej polovici októbra t.r. stal opäť centrom pozornosti všetkých slovenských námorných jachtárov. Ako vyvrcholenie jachtárskej sezóny zorganizovala Slovenská asociácia námorného jachtingu Medzinárodné majstrovstvá Slovenskej republiky SANY Delta E.S. Cup 2001. Pôvodne boli vypísané pre triedu cruiserov a racerov. Pretekalo však nakoniec 42 lodí v triede cruiser. Paleta súťažiacich lodí bol široká, najčastejšie zastúpenie však mali typy Elan 431 a Elan 333 a hodnotenie prebiehalo podľa Zadarského koeficientu. Do pretekov sa pomerne úspešne zapojil aj nový typ lodí vyrábaných v Zadare - Vektor 361.
Prvá etapa odštartovala 22.10. a plávalo sa vo vodách v okolí Biogradu. Merala 15 Nm a so slabým severovýchodným vetrom si najlepšie poradila posádka kapitána Minariča na lodi Comar 43.
Druhý deň majstrovstiev bola naplánovaná najdlhšia etapa z Biogradu do Božavy na ostrove Dugi Otok. Po márnom čakaní na vietor odštartovali pretekári až na poludnie pri slabom juhovýchodnom vánku. Ani spinakre nepomohli a po 5-tich hodinách plachtenia boli najrýchlejšie posádky len pri prvom kontrolnom bode Rt.Parda, takže rozhodcovská komisia predčasne ukončila etapu a kontrolný bod bol zároveň cieľom. Plávanie bez vetra najlepšie zvládla opäť posádka kapitána Minariča. Celá flotila potom pod rúškom tmy zakotvila pri mestskom móle v Božave.
Ráno tretieho dňa sľubovalo zhoršenie počasia, a tak sa rozhodcovia snažili o čo najskoršie odštartovanie etapy pri ostrove Sparešnjak. Vzápätí po prvej obrátke prišiel po čerstvom juhozápadnom vetre sily 10-15 Kn prudký dážď a bezvetrie a dobrá polovica štartovného poľa mala čo robiť, aby v bezvetrí bezpečne preplávala okolo majáka v tesnej úžine medzi ostrovmi Rivanj a Ugljan. Vietor po celý zvyšok dňa nevypočul prosby jachtárov a aj napriek tomu, že všetci súťažiaci dokázali dosiahnuť pri veľmi slabom vetre oba ďalšie kontrolné body, ktorými boli ostrovy Ošljak a Mišnjak, len štyrom najlepším sa podarilo pretnúť v časovom limite o 19,00 hod. cieľovú čiaru. Zvíťazila posádka kapitána J. Kaňuka na lodi Elan 431 tesne sledovaná loďami kapitána V.Kubovčíka a M.Minariča. Ostatných 38 lodí bolo už za tmy diskvalifikovaných kvôli nedodržaniu časového limitu.
24.10., t.j. posledný deň pretekania, ranné svitanie sľubovalo dobrý vietor, preto rozhodcovská komisia hneď ráno odštartovala krátku etapu v karuzeloch okolo ostrovov Gnalič a Babuljaš. Vďaka severnému vetru v sile od 20 do 25 Čv, ktorý v nárazoch dosahoval až rýchlosť 30 Čv, väčšina lodí v pomerne krátkom časovom limite absolvovala prepísanú trať. Rozhodcovia vzápätí po skončení štvrtej etapy odštartovať piatu, presne na tej istej trati. Keďže prvá cena bola 100 000 Sk, v niektorých momentoch sa išlo na hrane "lodí", lebo podľa predbežného hodnotenia si nádeje na odmenu robilo hneď niekoľko posádok. Najlepšie nakoniec v oboch posledných etapách pracovala opäť posádka kapitána J.Kaňuka ktorá triumfovala aj na úvodnom jarnom preteku námorných jachtárov "Junácka pasovačka" v máji t.r. vo vodách okolo Hvaru.
Večer im na slávnostnom vyhodnotení preteku zaslúženú odmenu odovzdal riaditeľ pretekov Miloš Kotlárik. Posádka M.Minariča si ako druhá v záverečnom hodnotení vybojovala týždenný prenájom lode na Jadrane. Tretí boli chlapci vedení kapitánom J. Hanzelom na lodi Elan 36, ktorí sa oblečú pri najbližšej regate do slušivého jachtárskeho oblečenia. Vďaka sponzorom bol aj záverečný hodnotiaci večer nezabudnuteľný a obohatený cenami pre ďalšie posádky za najrýchlejšiu a najpomalšiu loď. Záver týždňa patril nádhernému prostrediu Kornát, keď plavbe prialo slnko i vietor.

 

             

V.O.S.R. 1999

Miro Bilka

 

 

 

1. deň.
Sobota 8:00 príchod do maríny Vodice. 10:00 losovanie lodí okrem J. Valáškovho "Draca" (mal ho na dva týždne, tak aby nemusel prehadzovať zásoby, keby si vylosoval inú loď) a "Miss May" - J. Nosko, mal ju požičanú od inej spoločnosti. Okrem "Miss May" boli všetky lode rovnaké - Elan 431T. Vylosovali sme si "Capricornus". 16:00 preberáme loď a začíname nakladať zásoby. Niektoré lode vyplávali trénovať. Rozhodli sme sa, že sa s loďou oboznámime najskôr v maríne. Trénovať pôjdeme až skoro ráno pred štartom prvej etapy.

2. deň.
Nedeľa 8:00 "zdvíhame kotvy" a ideme trénovať. 10:00 blíži sa štart. S loďou sme spokojní. Akurát jeden z ventilov na vodu sme pred vyplávaním zabudli zavrieť a Marko - náš navigátor mal chvíľu z navigačného stolíka akvárium. 10:30 - štart prvej etapy, vietor severozápadný 15-25 uzlov, po štarte ostrý predobočný, je slnečno 13-15 °C. Máme plné oplachtenie. Ideme trať s označením 1B. Po piatich míľach nás čaká prvý otočný bod - maják. Po asi hodine ho točíme na poslednom 7. mieste. Vietor máme teraz zadobočný a aby sme dohnali stratu ťaháme spinaker. Rýchlosť poskočila o dva uzly, postupne sme predbehli 3 lode a dobehli prednú trojicu, ktorá mala tiež spinakre. 2. otočný bod točíme na 4. mieste, spinaker letí dole a robíme halzu. Vietor medzitým zmenil smer a teraz bol severovýchodný 15-20 uzlov. Fúkal z predoboku. Máme plné oplachtenie. Po hodine vietor hasne na 0-2 uzly. Lode sa rozpŕchli - na ľavé krídlo 1 loď, pravé krídlo 3 lode a stred 2 lode, jedna loď zostala vzadu na pravom krídle. Po čase sa vietor zmenil na južný a po hodine na severozápadný. Zadná loď - M. Ráček dobehla s prvou bafou lode v strede. Ťaháme spinaker spolu s ďalšími loďami. Vietor zosilňuje na 15 uzlov. Zadné lode dobehli predné lode na krídlach. Vietor zosilňuje na 20 uzlov a mení smer na severný. Niektorí začínajú baliť spinakre, až zostávame so spinakrom osamotení. Vyplatilo sa a dostávame sa do čela závodného poľa. Po pár míľach mení vietor smer na severovýchodný 15-20 uzlov a stáča našu provu bokom od cieľa. Ešte to chvíľu vydržíme s nervami, ale 3 míle pred cieľom musíme spustiť spinaker, lebo na ľavom krídle začína prifukovať a lode nás začínajú dobiehať. Pri balení nás tieto lode dobehli a nakoniec aj predbehli. Vietor nemení smer ani silu a my vyostrujeme nad ideálny kurz. Po chvíli predbiehame M. Ráčka aj P. Šaba. Dostali sme sa na ľavé krídlo za V. Petroviča a J. Noska na tretie miesto. Cieľ je asi 1 míľu pred nami, medzi majákmi v Primoštene. Prvé v cieli sú lode na ľavom krídle, potom stred a nakoniec pravé krídlo. Rozdiel časov v cieli medzi prvou a poslednou loďou po 8 hodinách plavby sú 3 minúty. Kotvíme v Rogoznici. J. Kaňuk pri poslednom balení spinakra ho roztrhol na dve časti. Ostatné lode sú bez vážnych problémov.

3. deň
2. etapa Rogoznica - Vis, dĺžka 90 míľ. Martinčania zohnali miestneho rybára - krajčíra, ktorý im cez noc zošil spinaker. Štart 10:00. Čiara je medzi loďou rozhodcovskej komisie a majákom. Vietor severovýchodný 15-20 uzlov, zamračené
. Prvý štart sa nepodaril - všeobecné odvolanie. Druhý štart 10:30 bol vydarený. Dve lode boli cez a museli sa vrátiť. Tuším to bol P. Šabo a J. Valášek. Nám sa štart vydaril, mierne sme vyostrili na predobočák, tesne prenasledovaní V. Petrovičom na ľavoboku a J. Kaňukom na pravoboku. Vybrali sme sa na ľavé krídlo, ktoré sa nám zdalo, že lepšie ťahá. M. Ráček išiel najkratšou trasou priamo na prvý otočný bod otok Jabuka vzdialený od štartu 20 míľ. Vietor bol severovýchodný, z boku 20-25 uzlov, vlny asi metrové, zima 13-15 °C. Zamračené, občas jemne zamrholilo. Naďalej sme si držali prvú pozíciu, ale nevýhodný kurz na Jabuku. J. Kaňuk, V. Petrovič aj J. Nosko už skôr zmenili kurz na Jabuku a teraz boli v strede poľa asi 1/2 míle pod nami. M. Ráček a P. Šabo sú na pravom krídle asi 2 míle pod nami, pričom Miro má na Petra dosť veľký náskok. K ostrovu Jabuka ešte zostávalo asi 10 míľ, keď sme ju zbadali na obzore. Má tvar obrovskej cukrovej homole a po chvíli sme zmenili kurz priamo na ňu. Vietor sme mali teraz zo zadoboku a aby sme si udržali prvú pozíciu vytiahli sme spinaker. Rýchlosť skočila z 8,5 na 10,5 uzla. Vietor severovýchodný 20-25 uzlov, vlny do 1 metra. Zamračené. Po chvíli vytiahli spinaker aj J. Kaňuk a J. Valášek. Sme pri Jabuke. Čas 15:00 hod. Ráček prekrižoval pred nami na prvom mieste vo vzdialenosti asi 100 metrov. Pri balení sa nám spinaker omotal okolo kosatky a chvíľu nám dosť lepilo, ale podarilo sa nám ho nakoniec šťastne dostať dole. Bohužiaľ trvalo to trochu dlhšie a J. Kaňuk nás pri tomto manévri zospodu predbehol. Otočili sme Jabuku na treťom mieste. Vietor spredu severovýchodný 25-30 uzlov a stále zosilňoval. Vlny do metra, zima 13 °C, zamračené s občasným mrholením. Posádka si povinne obliekla záchranné pásy. O štvrtinu sme zrefovali kosatku. Zrýchlili sme a J. Kaňuka, ktorý sa zdržal refovaním hlavnej plachty sme predbehli v návetrí. M Ráček po otočení Jabuky urobil obrat na ľavobok a išiel týmto smerom asi 500 metrov a potom znovu urobil obrat na pravobok. Po pol míli sa začal vietor stáčať viac spredu a preto sme urobili obrat. Vietor zosilňoval na 30-35 uzlov a museli sme zrefovať plachtu o jeden ref. Vlny prichádzali priamo spredu a trochu sa zväčšili. Bola riadna zima a mrholilo. Keď sme mali na traverze ostrov Sušac, urobili sme obrat. Dôvodom bolo hlavne asi "100 litrov" vody v ľavej zadnej kúpeľni z neuzavretého kohútika. Keďže vietor stále zosilňoval, zrefovali sme pri obrate plachtu aj o druhý - posledný ref. Ostatné lode sa nám stratili z dohľadu. Prudký dážď. Nevidíme nič, len vpredu pred ľavobokom siluetu ostrova Sušac. Je ťažké pozerať dopredu proti vetru a dažďu. Vietor zosilnel. Zrolovali sme kosatku asi na 1 tretinu jej veľkosti. Rýchlosť sa pritom stále držala okolo 5,5 - 6 uzla. 18:00 blížime sa k ostrovu Sušac ľavobokom. Prestalo pršať. Na pravoboku na traverze sa objavili plachty asi 1 míľu od nás. Podľa reklamy na zadnom stehu zisťujeme, že je to J. Nosko. Ďaleko pod ním (asi 2 míle) na traverze sa postupne objavujú ďalšie plachty. Minuli sme Sušac, začína sa stmievať, zapíname pozičné svetlá. Ďuro Nosko križuje našu dráhu asi 1 míľu za nami. Ostatné lode sa stratili. Nevidíme ani ich pozičné svetlá. Je tma, občas prudko zaprší. Vietor zosilňuje na 35-40 uzlov. Vlny do 2 metrov. Hlavnú plachtu sme úplne skasali. Ideme len na polovičnú kosatku. Aj tak sa rýchlosť drží okolo 5 uzlov. Sem-tam príde 2,5 až 3-metrová vlna a skočí so šplechotom až do kokpitu. V tme z nej vidno len bielu penu. Všetci sme úplne mokrí. Je zima asi tak 10 °C. More je teplé okolo 20-22 °C. Dvaja členovia posádky dostali morskú nemoc. Okolo 20:00 P. Šabo vzdáva rozjazdu. Má roztrhnutú kosatku a len s hlavnou plachtou loď nedrží kurz. Rozhodcovská komisia oznamuje, že kotvenie v Komiži na Vise nie je možné, lebo všetky miesta v prístave sú obsadené. Peter teda smeruje na motor do mesta Vis, kde sa po etape všetky lode stretnú. Okolo 21:00 hlási M. Ráček a chvíľu po ňom aj V. Petrovič, že vzdávajú etapu pre technické problémy. V hre okrem nás zostali ešte 3 lode, o ktorých sme nevedeli kde sú. Videli sme pozičné svetlá viacerých lodí na ľavoboku ďaleko za kormou, o ktorých sme predpokladali, že sú to lode ktoré vzdali. Keďže sme si neboli celkom istí, urobili sme obrat na ľavobok, aby sme si strážili ľavé krídlo. Po nejakom čase sa svetlá na ľavoboku stratili za výbežkom nejakého nízkeho, nejasného ostrova, ktorý sa ťahal popred našu provu až niekde na pravobok. V tme splýval s oblohou. Nevedeli sme odhadnúť našu vzdialenosť od neho. Po tom, ako navigátor oznámil, že ho na digitálnej mape Magelanu nevie nájsť (neskôr zistil, že mal omylom v Magelane zastrčenú nesprávnu mapovú disketu) a nevedel nájsť ani príslušnú podrobnú mapu a hĺbka začala klesať postupne z 50 metrov na 40, 30, museli sme konať. Rýchlo sme urobili obrat na pravobok, aj keď nie všetci na palube boli úplne pripravení. V momente ako sme pri obrate prehodili kosatku na druhú stranu, naše palubné svetlo osvetlilo červenohnedú skalu, ktorá sa zrazu z tmy pred nami vynorila. Bola vysoká ako sťažeň a asi 10 metrov v priemere. Chvíľu to vyzeralo, že provou o ňu zavadíme. Našťastie sa to nestalo a všetci sme si vydýchli. Upaľovali sme od tej nočnej mory zhruba po rovnakej trase. Až keď hĺbka stúpla z 11 metrov na "bezpečných" 30, začali sme postupne vyostrovať. Bola riadna zima. Triasli sme sa na celom tele. Variť sa nedalo. Zohrievali sme sa len čokoládou a alkoholom. Vietor trochu poľavil na 25-35 uzlov. Rýchlosť poklesla na 4-4,5 uzla, ale zatiaľ sme nezväčšovali plochu plachiet, nakoľko vietor chodil v poryvoch a v tme sme ich na hladine nevideli. Ďalší otočný bod otok Biševo sme mali na traverze na ľavoboku, zhruba 3 míle vzdialený od nás. Po skúsenosti s posledným ostrovom sme sa rozhodli oboplávať ostrov vo väčšej vzdialenosti. Do cieľa nám chýbalo 8 míľ. Asi o 22:00 hlásil J. Kaňuk, že míňa Biševo a mieri do cieľa. Do cieľa mu zostáva 6 míľ. O 22:30 sme aj my minuli na traverze okraj Biševa. Za ním sa už objavil cieľový maják na ostrove Vis. Keď sme aj tento mali na traverze na ľavoboku, urobili sme obrat. Po obrate vietor zmizol. Začalo nám do chrbta fúkať Jugo o sile 0-1 uzla. Chvíľami rýchlosť klesla až na 0,09 uzla. Dostali sme sa do pásma tíšin. Vytiahli sme naplno kosatku. Čakali sme, že každú chvíľu sa znovu presadí severovýchodná Bora a tak s hlavnou plachtou sme sa neponáhľali. Vlny spredu do 2 metrov. Vďaka nim a slabému Jugu sme sa za dve hodiny ocitli na tom istom mieste ako o 22:30. Okolo 23:00 hlásil Kaňuk, že preťal cieľovú čiaru. O 00:30 J. Valášek preťal cieľ ako druhý. My sme sa zatiaľ 4 hodiny motali v tíšinách. Konečne začal znovu fúkať severovýchodný vietor o sile 25-30 uzlov, vlny do 1 metra. Už cítiť krytie ostrova Vis. Len pod plnou kosatkou uháňame do cieľa rýchlosťou 7-7,5 uzla. Nádherná jazda. O 4:30 pretíname cieľovú čiaru ako tretia loď. Rolujeme kosatku a na motor mierime do prístavu Vis na Vise, 13 míľ vzdialeného.

4. deň
7:30 uväzujeme loď o prístavné mólo. Miestne deti práve idú do školy. My sa konečne ukladáme spať. Ostatné lode sú už tu. Len o J. Noskovi niet žiadnej správy. O 9:30 prichádza loď RK. J. Nosko sa im ozval cez mobil ráno z Rogoznice, kam sa počas noci uchýlil. Je v poriadku a vzdáva druhú etapu. Nad Visom vychádza slnko a otepľuje sa na 18-20
°C. Sušíme mokré veci. 11:00 stretnutie kapitánov a RK. Posádky všetkých lodí majú toho dosť. P. Šabo potrebuje opraviť kosatku a všetci chcú počkať na J. Noska aby mohol stihnúť štart ďalšej etapy. Musíme vysušiť veci a hlavne sa vyspať. Preto tretia - náhradná etapa okolo Visu je zrušená. Je voľný deň. Zajtra ráno preteky pokračujú ďalšou 60 míľovou etapou. Posádky si vymieňajú zážitky z "nočnej" etapy. J. Kaňuk na víťaznej lodi pri míňaní Biševa odpadol z vysilenia od neustáleho kormidlovania a morskej nemoci. Na zvyšnom úseku ho vystriedal Maťo Otčenáš. Morská choroba urobila šarapatu aj v ďalších posádkach. Naša sa držala statočne. Aj tí, čo ju dostali si aktívne plnili počas celej noci svoje úlohy.

Pokračovanie nabudúce ....

Miro ani po mnohonásobne opakovaných urgenciách nedodal sľúbenú druhú časť príspevku a tak sa pokúsim zohnať aspoň výsledky tejto regaty ....
- webmaster-

 

             

Master Race '98

Ing. Ivan Kotvan

 

 

 

„Tak čo, ideme plávať ?“, ozvalo sa na druhej strane telefónnej linky takmer skôr, ako som sa stihol po niekoľkých mesiacoch predstaviť jednému z členov posádky našej lode z pretekov námorných plachetníc Master Race 1997. Otázka bola vlastne odpoveďou na môj ešte nevyslovený začiatok rozhovoru. Asi takto nejako sa začali naše prípravy na tohtoročný pretek, ktorý predstavoval zároveň majstrovstvá Slovenska kajutových plachetníc nad 6 metrov.

Naša posádka, ktorá sa tentoraz skladala z troch manželských a jedného nemanželského páru, nenaháňala asi príliš veľký strach nepísaným favoritom preteku, avšak (ako sme sa neskôr dozvedeli) zaujala svojou pohlavnou vyváženosťou a vysokým dojmom serióznosti ženskej časti. Aj keď na medajlové pozície si brúsili zuby ostrieľanejší morskí vlci ako boli niektorí z nás, predsa len kdesi v pozadí našich predstáv sa nejaké tie poháre nejasne, ale predsa, občas zaligotali. Ale to iba do štartu prvého dňa preteku, kedy sa rozhodcovská „jury“, na nie veľkú radosť väčšiny pretekárov, rozhodla po prvom neúspešnom štarte na bočný vietor uskutočniť druhý štart na vietor zadný. Plachty sme statočne napli do tvaru motýľa tak, ako aj ostatní, spinakrový peň sme použili na zlepšenie obtekania kosatky tak, ako ostatní, napätie z veľkej udalosti sme prežívali rovnako ako ostatní a nakoniec aj naša loď sa pohybovala takmer ako „ostatná“. Jednoducho nešla. Naša radosť z toho, že sme vyfasovali „funglovku“ vyrobenú v roku 1998, veľmi rýchlo vyprchala, keď sme videli, ako sa väčšina konkurentov veľmi rýchlo vzďaľuje a my sa snažíme udržať krok s takmer o polovicu kratšou Barborou. Keď sme na dôvažok zistili, že na dne plavidla sa nám prevaľuje čoraz viac vody, ktorá nepochádzala ani z umývania riadu, ani od morských vĺn, bolo nám jasné, že smola, ktorá nás sprevádzala na predchádzajúcom ročníku, keď sme kvôli roztrhnutej hlavnej plachte pretek predčasne ukončili, sa doteraz z nás nedokázala odlepiť. Zatekanie vody cez kýlové skrutky nám mechanici zo Sukošanu opravili až v stredu po ukončení poslednej rozplavby.

Ďalšie dni pretekov sa pre nás odvíjali podobne, ako ten prvý. Štarty na zadný vietor, boj s vlastnou nemohúcnosťou, vylepšenie pozície pri taktizovaní v protivetre a nakoniec sklamanie pri bočnom vetre v cieli. Nepomohlo nám ani „administratívne“ víťazstvo nad konkurenčnou loďou Berislav v druhej rozjazde. Vzhľadom na kvality nášho plavidla nás dvanáste miesto v celkovom hodnotení vôbec neodradilo a pri odchode domov sme si už aj vybrali loď, na ktorej by sme chceli dokazovať kvality našej posádky na budúci rok. Taká Bavaria 41 je oproti SAS 39 o jeden meter dlhšia a plochu hlavnej plachty má o 10 m2 väčšiu, čo je pre väčšiu loď celkom normálne. Čo však nie je úplne normálne je handicapové hodnotenie - to majú obidve plavidlá rovnaké. A práve v tomto tkvie naša šanca na úspech v budúcom roku. Veď ktorý vážny záujemca o medajlové pozície by mohol také výhody prehliadnuť a nevyužiť ich pre svoj prospech ?

A ak v budúcnosti príde k tomu, že sa začne používať pre všetkých „rovnaký meter“ pri podávaní protestov a udeľovaní zodpovedajúcich trestov, ak organizátori prestanú pretekať a pretekári prestanú organizovať, ak profesionalita nahradí niekedy zbytočnú pompéznosť a ak šance budú pre všetkých rovnaké, verím, že z pretekov Master Race sa stane sviatok slovenských námorných jachtárov.

 

             

Master Race '98

Zora Víchová

 

 

 

Prišla jeseň.

Listy na stromoch stratili zelenú farbu, v Čechách hlásili povodne a v Kosove sa schyľovalo k vojnovému konfliktu. V čase, kedy väčšina ľudí u nás už vyháňa mole z kožuchov, balila som plavky, tričká a kraťasy a moje deti neveriaco krútili hlavami. Keď sa konečne do kalendára vyšplhal 10.október, ortuť v teplomeri na okne klesla na 10 stupňov. Tajne som prihodila do tašky teplé prádlo a fľašku tekutého rozmrazovača.

Pri mori v Zadare, Vodiciach i Primoštene bolo krásne a slnečno. Chorvátsky skiper, ktorý nikdy nema problema, nám s úsmevom požičal svoju loď a zaželal príjemnú plavbu. Boris-lav na lodi Berislav opäť šéfoval svojej staronovej posádke. Slabý podvečerný vietor pomaly odvieval nervozitu, zhon a napätie posledných dní. Neptún sedel na terase a pokojne bafkal z fajky. Pre istotu sme si s ním pripili - jeden predsa nikdy nevie. S pánom mora je treba byť zadobre.

V nedeľu 11.októbra nebolo široko ďaleko na obzore vidieť jedinú slovenskú loď. Všetci sa pod maskou pokojnej plavby stratili poza ostrovy a tam trénovali do úmoru. "Pravobok, ľavobok, som už z toho vážne cvok". Náš kapitán si však bol tak istý svojou loďou a ľuďmi, že ich nechal v pokoji vychutnávať teplé lúče neskorého leta. Večer sme sa všetci stretli v maríne Frapa v Rogoznici na slávnostnom otvorení pretekov a spoločnej večeri. Na noc sa 126 pretrénovaných nadšencov ukrylo do 19 lodí a pospalo s vidinou titulu majstra Slovenska a predstavou ako celý rok oprašujú putovný pohár Master Race.

Skoro ráno sme poslali kapitána na poradu a pokračovali v sladkom ničnerobení. Jeho návrat postavil nás do pozoru, vodu na varič a raňajky na stôl. O desiatej sme už "stáli" na štartovej čiare a na vlastné oči videli ako z rozhodcovskej Kirké spadla do magickej hlbočiny kotva aj s kotevnou reťazou. Čľup  - a už jej nebolo!

Prvá etapa nám vyšla dobre. Kapitán posediačky pravou prednou viedol svoju loď a posádku. Chalani makali na plachtách a baby, po minuloročnom výcviku, dokonale nezavadzali. Premiestňovali sme sa v momente, kedy pod kapitánskou čiapkou prebleskla myšlienka na obrat. Do cieľa sme prišli druhí, ale náš handicap, ktorý sme vliekli ako ťažkú železnú guľu stále so sebou, mal o tom svoju mienku. Chef bol spokojný, ale opojenie z dobrej plavby mu zatemnilo úsudok. Podal mi kormidlo a povedal onú osudnú vetu: "Teraz vedú loď baby". Chlapi si strčli ruky do vreciek a každý si našiel čo najlepšiu pozorovateľňu. Zvládli sme križovanie k Rogoznici, zvládli sme zbalenie plachiet, zvládli sme aj zmotanie lán a boli by sme zvládli aj pristávanie,
keby sa na jachtárskych kurzoch učilo aj cúvanie,
keby sa na lodi nemotalo zbytočne veľa zavadzajúcich chlapov,
keby Botas vyrábal botičky bez šmykľavej podrážky,
keby náš prorok Miki nepovedal: "Toto bude do skrytej kamery".
A vraj aj bolo. Neviem, lebo som vďaka pošmyknutiu po mojom páde visela na kormidle medzi ním a sedačkou, podchrbtím rovno na páke od motora, ktorý reval na plné obrátky. Zachránila nás rozvaha kapitána, ktorý vždy bdie nad svojimi ovečkami a vďaka jeho rýchlemu zásahu ostala novučičká marína tak ako ju postavili. Rozložilo to však morálku ženstva a od smiechu už nevládali hodiť skiperovi vyväzovacie laná. Ďalšie dni sme už príchody do maríny zvládali bravúrne, napriek škodoradostne vrčiacim kamerám paparazzov.

Druhý a tretí deň pretekov sa podobali ako vajce vajcu. Napred ticho a kľud a potom vetrisko a slané križovanie v trieštiacich sa vlnách. Výsledok: štvrté a piate miesto v cieli. S guľou na nohe sme skončili celkove na šiestom mieste. Nevadí - na poličku, ktorú zaberal veľký pohár Master Race dám kvetináč a potom o rok sa uvidí.

Vo štvrtok ráno sa rozpadla morálka mužstva a konečne z toho bola dovolenka. Z prebytku slanej vody sme zamierili k vodopádom na rieke Krka, vyhli sme sa historickému Šibeniku a pod rúškom noci oboplávali tisíc ostrovov Kornatského draka a zakotvili na Lavse. Na druhý deň pokračuje na Jadrane leto. Fotogenická Mana sa nám stala celodenným útočiskom. Dá sa tu: kúpať, potápať, fotiť, filmovať, skákať do vody, loziť po skalách, sedieť na pláži, chytať bronz, pozerať na Kornaty, vidieť delfíny, navštíviť "historické" stavby a hlavne nádherne vegetovať. Neptún bol s nami spokojný a na rozlúčku nám vybavil podpultové počasie a kŕdeľ delfínov. Olympijský bod sme oslávili nočnou plavbou s diskotékou. Hviezdy nad Jadranom hrali s nami vodné pólo o polnoci pod Ždrelacom.

Sobotné ráno je opäť ako vystrihnuté z lákavého prospektu. Slnko, nebeská modrá sa zlieva s jadranskou modrou do veľkej šmolkovskej machule. Nie sú tu ani americké ponorky, ani ľadové kryhy - ako si doma predstavovala moja mama.

Je pokoj a mier.

Jeseň roku 1998.

 

             

 

Dvaja optici


14.1.1999.

Nazdar,
hneď po našom stretnutí som si pozrel novú www a týmto vám priatelia
skladám hold. Je
to pekné a dúfam, že v tom budete pokračovať.
Arpád Kraščenič.

 

tu môže byť Váš príspevok ...

 

tu môže byť Váš príspevok ...

 

tu už nemôže