PRiekaky a PRůsery

 

 

Od chvíle, kedy som sa rozhodol na yachting.sk založiť rubriku "PRiekaky a PRůsery" uplynulo už niekoľko rokov (!). Dokonca aj v českom papierovom časopise Yacht už medzitým vznikol podobný seriál "Moje horká chvilka", ale napriek tomu som sa celý ten čas k myšlienke vracal, ale nikdy som ju - z rôznych príčin - nerealizoval. Určite je stále aktuálna, lebo môže pomôcť poučiť sa z chýb iných. Preto si myslím, že do nej treba prispieť, aj napriek tomu, že sa všetci, ktorí sme niečo podobné zažili nemáme veľmi čím chváliť. Mnohí z nás to možno zo začiatku taja, ale čo sa stalo sa neodstane a ak sa čo len jeden človek môže z nášho príbehu poučiť, je to istotne dôležité a užitočné a stojí za to dať si námahu a čas, sadnúť k papieru alebo klávesnici a písať.
Pár dní dozadu sa mi ani nesnívalo, že zažijem niečo tak výnimočné, aby ma to prinútilo uviesť toto všetko do pohybu. Nesiem svoju kožu na trh, ako prvý opisujem krušné chvíle. Robím to aj preto, aby som išiel príkladom a pomohol odhodlať sa tým, ktorí váhajú. Takže čítajte pozorne, reagujte, diskutujte a opíšte svoje ťažké chvíle pre poučenie iných.

Všetkým, čo čítajú tieto riadky a z času na čas sa vyberajú na more, úprimne želám, aby nikdy nemali dôvod stať sa prispievateľmi tejto rubriky.
Boris Vích

 

 

 

PREVRÁŤ SI SVOJ KATAMARAN!

::::::::: Boris Vích ::: 07/10/2003 :::

 

... mohol by som začať takto:
Do šera jesenného nedeľného rána svieti len monitor počítača a malá stolná lampa. Za oknami tíško šuští dážď a jemne bubnuje na parapetné dosky. Sedím doma v obývačke, teplo oblečený a pohodlne usadený v tichej a pokojnej atmosfére domova, s cieľom čo najvernejšie opísať pocity a zachytiť všetky momenty drámy, ktorú som s kamarátmi zažil a ktorú presne pred týždňom symbolicky ukončil prílet jednotrupovým lietadlom do Schwechatu. Zisťujem, že po týždni to nie je jednoduché, pocity a emócie už trošku opadli, ale možno to bude o to vecnejšie a presnejšie.

... alebo radšej takto?
Hádam sa so svojou ženou. Neželám si, aby išla týždeň po návrate z Grécka plávať do Chorvátska. Bojím sa o ňu. Úplne jednoducho, obyčajne - mám o ňu strach. Ja sám a ani ona - prebrali sme to mnohokrát - nemám vôbec žiadny problém postaviť sa znovu za kormidlo, ísť plávať. O dva týždne ideme na regatu, každý so svojou posádkou. Teším sa na to. Viem, že po takejto udalosti človeka najlepšie vylieči hneď to skúsiť znova, ale momentálne mám neodbytný pocit, že musím byť blízko nej, že ju musím chrániť. Možno je to nezmysel. Je mi to ľúto, lebo viem, že sa veľmi tešila, ale egoisticky trvám na svojom.

... aj toto by bol dobrý začiatok:
Už tri dni sme v Bratislave a chtiac-nechtiac sa z nášho škaredokrásneho sna postupne prebúdzame do reality všedných dní. Už neviem ani spočítať, koľkokrát som rodine, kamarátom a známym popisoval naše dobrodružstvo. Mám vybavené všetky doklady, novú SIM-kartu do mobilu, už mám aj nohavice, nové spodné prádlo, dal som si vyrobiť nové kľúče. Drobnosti a samozrejmosti, ktoré ani nevnímame. Vo chvíli, keď ich naraz a úplne všetky stratíme tak si uvedomíme ako sme na tieto predmety viazaní. Postupne zisťujem aké všetky dôležité a nedôležité veci mi chýbajú. A až keď sa nevyspytateľný tok myšlienok dopracuje k úplne obyčajnému, jednoduchému ale nesmierne obľúbenému tričku zakúpenému na plavbe v Karibiku, odrazu človek zistí, ako veľmi má niektoré veci rád...

... tento by sa mi tiež celkom páčil:
Ležím na pohodlnej širokej posteli v izbe hotela Pythagorian. Je tma, neviem koľko je hodín, cez otvorené posuvné okno s poodhrnutým ťažkým závesom preniká do izby vzduch, neveľa svetla a tlmený hluk bláznivej aténskej premávky. So Zorkou sme pôvodne mali v tejto izbe prenocovať po prehliadke Akropoly, parlamentu a iných zaujímavostí gréckej metropoly. Oddýchnuť si pred nedeľným odletom domov po krásnej týždňovej dovolenke na lodi v Grécku. Vlastne je to všetko v poriadku. Bolo to krásne, odlietame, len prehliadku pamätihodností sme vymenili za návštevu ambasády. Máme nové náhradné cestovné doklady, takže môžeme zajtra odísť domov. Bohatší o skúsenosť, na ktorú sa nezabúda celý život...

 


... ale poďme teda pekne po poriadku:
Koncom septembra sa jedna veľká dobrá partia mladých ľudí vybrala do Grécka, stráviť týždeň plavbou na plachetniciach po Egejskom mori. Keďže sa nazbieralo človiečikov na dve lode, oživili starší kontakt a prizvali ma robiť na jednej lodi kapitána. Využil som existenciu ešte jedného voľného miesta na lodi a zobral so sebou aj manželku Zorku a tak sme sa nesmierne tešili, že sa po dlhom čase poškuľovania konečne naskytla príležitosť zaplachtiť si v tomto revíre.

V maríne Kalamaki (Alimos) neďaleko hlavn0ho mesta bol prenajatý jeden monohull, Bavaria 49 Katerina a katamaran Myrto, 38 stôp dlhá Athena od Fountaine Pajot. Bolo povedané, že budem skiprovať Myrto, čím sa vyriešila moja dlhodobá dilema či to niekedy na katamarane skúsiť alebo nie. Nijako výrazne som po tom netúžil a tak som to bral ako náhodu, ktorá mi ponúkla príležitosť aspoň raz si to vyskúšať a "odfajknúť". Prebratie lode sme s technikom urobili dôsledne, ako katamaranový nováčik som sa na všetky nejasné veci povypytoval, dôkladne som sa oboznámil s loďou. Sympatický grék ma upozornil na refovaciu tabuľku. Keďže na katamarane sa nedá potreba refovania odhadovať podľa náklonu lode, sú výrobcom predpísané hodnoty sily vetra, pri ktorých sa zmenšuje plocha plachiet kvôli bezpečnému plávaniu. Všetko sme prebrali, ochotne poodstraňoval drobné nedostatky a nič nebránilo vyplávaniu. Na Katerine bolo tak isto všetko pripravené, nakúpené zásoby, ale vzhľadom na tmu a pomerne silný vietor sme niekoľkohodinovú plavbu na najbližšie možné kotvisko odložili na ráno.
Takto vyzeral Myrto prvé dni - ešte keď nebol horeznačkyRáno sme vyplávali s cieľom doplávať na Kithnos. Plavba vo vetre 20-30 uzlov, s nárazmi do 35 uzlov spočiatku na bočný, neskôr zadobočný aj zadný vietor priniesla čoskoro svoje "ovocie". Nezvyknuté posádky boli bez postupného privykania konfrontované hneď na začiatku s pomerne veľkými vlnami. Podchvíľou si niekto odskočil pozhovárať sa s Neptúnom a skóre na záver v súboji Myrto - Katerina bolo 3/8 ku 8/10. Nečudo, že po zakotvení v zátoke na ostrove Kea sa toto miesto určené na poludňajší oddych akosi rekvalifikovalo na kotvisko nočné. Mali sme za sebou 45 míľ a keďže od rána (a ako sa ukázalo neskôr, úplne celý týždeň) bola obloha ako vymetená, využili sme závetrie peknej skalnatej zátoky na kúpanie a oddychovanie až do večera.

Aj ráno sme sa akosi dlho motali, až sa to preklopilo do obeda na terase miestnej reštaurácie nad zátokou. Tak sme poobede preplávali len do neveľmi vzdialenej Loutry na Kithnose, krátkou plavbou v podobných podmienkach ako predošlý deň. Morská nemoc ustúpila, pomohli možno tabletky, možno privyknutie, ale od toho dňa až do konca už nikomu nebolo nevoľno. Na našej lodi plavbu horšie znášala len Helka, ale paradoxne jej problémy neboli spôsobené nevoľnosťou ale skôr nepríjemnými pocitmi z veľkých vĺn a zmietania sa lode na nepokojnom mori. Loutru sa rozhodlo ako úkryt na noc využiť veľa posádok a tak náš Myrto bol vyviazaný na úplne identický katamaran vo vlastníctve sympatickej francúzskej rodinky, ktorá po pol roku v Egejskom mori mala pred sebou ešte mesiac plavby a o rok sa chystá brázdiť chorvátske a talianske vody. Katerina sa šikovne strčila úplne do rohu bazéna na posledné voľné miesto, ktoré sa ukázalo ako predposledné po príchode veľkého Feelingu, ktorý síce ostal trochu trčať, lebo svoje brucho už nedokázal viac vtlačiť medzi Katerinu a rybársku loď, ale zakotvil. Maličké mestečko malo svoju atmosféru a po hlučnej a hektickej aténskej maríne to bolo konečne to grécke čaro, na ktoré sme sa tešili.

Ďalší deň sme opäť za ideálneho jachtárskeho počasia preplávali na ostrov Syros, do mesta Ermoupolis. Veľký prístav, lodenica, plávajúce doky, žeriavy, veľa miest na vyviazanie jácht, trajekty, ruch. Ale aj krásne ulice s kamennou dlažbou, množstvo reštaurácií priamo na brehu mora, nočná atmosféra. Mesto je rozložené na dvoch výrazných pahorkoch a okolo nich. Sú v ňom krásne kostoly ku ktorým sa dostanete po uliciach - schodištiach. Výlet na jeden z pahorkov s dominantou - nasvieteným kostolom je síce výstupom po nekonečnom počte schodov, ale stojí za to. Výhľad na mesto, prístav a celú zátoku je nádherný. Pri partičke biliardu vzniká plán na ďalší deň: ostrov Delos je vlastne jedno veľké múzeum antických pamiatok pod holým nebom. Nemôže sa na ňom pristáť, kotviť sa dá len na vymedzenom malom priestore a odtiaľ sa treba na breh preplaviť pomocou dinghy. Na ostrove sa možno zdržať len do 15:00 a na kotvisku nie je možné prenocovať.

Program ďalšieho dňa je teda jasný. Za veľmi slabého vetra motorujeme na Delos, v úmornej horúčave prelezieme všetko čo sa len dá, niekoľkí najsilnejší jedinci vystupujeme aj na vrch Kynthos, miesto narodenia bájneho Apolóna a kocháme sa panorámou Mykonosu, Tinosu a ostatných okolitých ostrovov. Tam na vrchole, obkolesený nespočetným množstvom kamenných svedkov minulosti sa spokojne rozhliadam po okolí a cítim sa fantasticky. Premýšľam o tom, aký krásny je jachting, na aké miesta môže človek zavítať, akú peknú plavbu sme absolvovali a aké ďalšie zážitky nás ešte čakajú. Sedím na mýtickej hore, vnímam tú nádheru okolo seba a cítim dotyk minulosti. V tej chvíli nič netuším. Ani ja, ani nikto z mojich kamarátov nevie, čo onedlho zažijeme.

Popoludní sa krátkou plavbou so zastávkou na kúpanie presúvame na Mykonos, kde je rozostavaná marína mierne vzdialená od mesta. Je plná, Katerine nechávame skulinku do ktorej sa my s katamaranom nevojdeme a posledné miesto nám zakazujú obsadiť grécki vojaci, ktorí sú vedľa vyviazaní s dvomi plavidlami. Tak trávime noc na kotve a keďže sa nikomu nechce dávať na vodu gumák a inštalovať motor, posádka Kateriny odchádza taxíkmi do večerného mesta sama.

Ráno padá - ako sa neskôr ukázalo - asi nie veľmi šťastné rozhodnutie ešte raz ísť do mesta. Bolo tam pekne, natočili sme a nafotili spústu krásnych záberov. Mykonos je fotogenický a bol to pekný výlet. Na ďalší úsek plavby však vyrážame s časovým sklzom. Chceme sa zastaviť v Tinose na Tinose, dočerpať vodu, naftu, najesť sa a po oddychu pokračovať ďalej na Andros. Krátka plavba v 30-35 uzlovom predobočnom vetre je celkom príjemná napriek tomu, že ku koncu, už v blízkosti ostrova, nárazy vetra dosahujú 40, v jednej chvíli až 45 uzlov. V zákryte ostrova sú veľmi malé vlny a katamaran s maximálne zrefovanými plachtami sa správa dobre. Paradoxne - čím bližšie k prístavu, tým viac vietor padá dole úbočím a dáva nám zabrať aj pri pristávacom manévri. Miestny ujo nám ukazuje kde máme pristáť a azda najlepšie miesto úplne v rohu vnímame ako balzam na dušu. Aj tu, pevne vyviazaní v bezpečnom prístave s údivom sledujeme údaj vetromera: 35 uzlov. Po chvíli pristáva Katerina a zdá sa, že všetci toho máme plné zuby a tak nikoho nenapadne namietať proti akosi automaticky a všeobecne sa šíriacemu názoru, že tu ostaneme nocovať. Až neskôr, podvečer nám dochádza, že je to dvojsečné. Je síce príjemné ostať v bezpečí sympatického prístavu, ale o to väčší krajec budeme musieť odhryznúť z nepreplávanej vzdialenosti zajtra. Sadám k mape, beriem krokovadlo a sám som prekvapený, že do Atén nám ostáva 82 míľ. Máme na to piatok a krátke sobotné ráno. Asi sme réžiu tejto plavby trochu podcenili a opantaní krásami gréckych ostrovov sme sa nechali uniesť. Radíme sa čo s tým, objavuje sa dokonca nápad overiť v charterovej spoločnosti, od ktorej máme prenajaté lode, možnosť ukončenia plavby na inom mieste, ale ich odpoveď je negatívna. Dostávame síce možnosť vrátiť lode kedykoľvek v priebehu soboty, nemusíme dodržať termín odovzdania do 9:00, ale lode treba dopraviť tam, odkiaľ sme vyplávali. Robím si dôkladnú prípravu zajtrajšej plavby, značím si kurzy a dĺžky jdnotlivých úsekov. Zorka chystá lepeňáky a s predsavzatím urobiť zajtra 60 míľ na kotvisko Sounion si líhame skôr spať, aby sme ráno boli čerství, lebo je nám jasné, že ťažisko zajtrajšej plavby bude na nás dvoch. Ešte večer padá rozhodnutie, že Helka a z druhej posádky Heňa, Terezka, Martinka a chorľavý Karol pôjdu trajektom.

Vstávame s odhodlaním doplávať do Kalamaki aj napriek tomu, že predpoveď počasia nesľubuje žiadne zmeny. Odväzujeme lode od móla a vyplávame. Je piatok ráno, Zorka urobila posledný zápis do lodného denníka. Napísala čas odchodu 7 hodín, 13 minút a vzápätí poznačila vytiahnutie oboch plachiet na tretí ref, aby nemusela znovu chodiť zapisovať. Kosatka nám síce kvôli omylom otvorenému záseku rolfoku vyletela von celá, ale sme ju pekne zrolovali a s dvomi kapesníkmi na sťažni začali 7-uzlovou rýchlosťou na predobočák až stupačku ukrajovať prvé míle. Krátko sme plávali pozdĺž pobrežia ostrova Tinos, ale neskôr sa trasa začala odkláňať. Vlny sa začali zväčšovať, ale neboli veľmi veľké, asi pol druha, niektoré mali dva metre a len mimoriadne sa vyskytla väčšia. Každá siedma, alebo sedemdesiatasiedma? Takto sme si plávali v úplnej pohode takmer tri hodiny, bez akýchkoľvek problémov. Na pravidelné spŕšky vody, ktoré lietali cez celú loď a nadstavbu až do kokpitu, sme si už zvykli. Aj na ich neomyľnú presnosť, s ktorou trafili za krk cez na chvíľu pootvorený zips, na okuliare alebo do očí. Svietilo slnko, loď sa mykala vo vlnách, nikomu nebolo zle a štvrtinu plavby sme mali za sebou, keď prišlo malé spestrenie - na loď, priamo do kokpitu si sadol malý vtáčik, podobný vrabcovi. Bol úplne vysilený a zoslabnutý bojom so silným vetrom. Chvíľu hopsal po podlahe, potom vletel do salónu, polietal a poskackal aj tam a keď vyšiel von, nechal sa ľahko chytiť do ruky. Bolo jasné že mu pomôže ľudské teplo, bol úplne skrehnutý, potreboval sa zohriať. Tak naše baby striedavo najbližšie chvíle trávili s vtákom v ruke. Aj sme ho pofotili a natočili, sladko spinkal, len občas sa strhol pri nejakom manévri s plachtami alebo inom hluku.

Medzitým začal vietor slabnúť postupne na 20, 15 až 10 uzlov. V jednej chvíli klesol na 8 uzlov, loď zostávala stáť, chvíľu sme si pomáhali motorom, na hlavnej plachte sme dali druhý ref a kosatku roztiahli naplno. Toto trvalo asi pol hodiny, ale vyťahovať väčšiu hlavnú plachtu nemalo význam, bolo jasné, že je to nejaká lokálna diera, miestna anomália a nasvedčovali tomu aj hrebene na vlnách v diaľke. Odrazu začalo prifukovať, zväčšili sa vlny, loď sa začala rozbiehať. Sprvu príjemný pocit prešiel rýchlo do varovných signálov nebezpečia. Bolo jasné, že treba zrefovať kosatku, ktorá aj keď na katamarane neveľká, nebola v tejto chvíli primeraná. Už som zažil na mori rôzne situácie a zmeny prichádzajúce niekedy nezvyčajným tempom, ale toto bolo tak neuveriteľne rýchle, že sme jednoducho nestihli zareagovať. Braňo s Peťom už držali v rukách potrebné laná, Zorka stála pol metra odo mňa pripravená vymeniť ma za kormidlom, aby som na našej strane mohol obsluhovať vinšňu, ale než sme stihli manéver dokončiť, stalo sa čosi neuveriteľné. Behom pár sekúnd začala loď úžasne akcelerovať, a potom to prišlo. Jedna obrovská vlna, asi sedemstosedemdesiatasiedma, nadvihla pravý plavák. V dokonalej súčinnosti sa do toho zapojila silná bafa, veterný poryv, ktorý mal cez 40 uzlov a loď sa uviedla do pohybu, o ktorom by sa mi ani v najhoršom sne nezdalo. Začala sa dvíhať, rýchlo nakláňať na ľavú stranu a bolo jasné, že ten pohyb nie je možné zastaviť nijakou korekciou kormidlom, nikto nie je tak rýchly, aby otvoril zásek oťaže hlavnej plachty, skrátka nič sa s tým nedá robiť. Keď bol katamaran v 90 stupňovom náklone, bolo jasné, že proces je nevratný. Nie je to monohull, ktorý by sa vrátil späť. V tej chvíli som to celé vnímal ako spomalený film. Hlavou mi prebehla myšlienka "to je koniec, z tohoto sa už nedá vykorčuľovať". Keď sa oplachtenie dotklo hladiny, rotačný pohyb sa nepatrne spomalil, ale nečakanou rýchlosťou pokračoval ďalej. Videl som pod sebou polozatopenú hlavnú plachtu, od kormidla zo sedadla som sa odtrhol a letel krížom cez kokpit do vody a v myšlienkach sa doslova a dopísmena lúčil so životom. V tých zlomkoch sekundy som neveril, a nevedel som si predstaviť, ako sa takáto vec dá prežiť. Dopad do vody ani vynáranie si nepamätám, obraz znova naskočil vo chvíli, kedy som pod kokpitom prevráteného katamaranu, vo vzduchovej bubline vysokej tak akurát na jednu hlavu plával a - žil som! Na dva metre odo mňa oproti mne plával Vlado a Marek, ktorí v čase prevrátenia spali na sedačke v salóne. Oboch som za ten týždeň x-krát predtým videl vychádzať cez posuvné dvere zo salónu do kokpitu, ale teraz oproti mne plávali! Len malý krátky moment som o tom uvažoval ako o zlom sne ale potom sa našťastie mozog prepol do akéhosi akčného režimu a začal chladne a presne uvažovať. Chvíľu sme sa ešte my traja rozprávali, Marek si dal na seba vestu a riešili sme, či má alebo nemá brať ďalšie vesty alebo harnesy z pripravenej kôpky. Dôležitejšie v tej chvíli bolo zistiť, čo je s ostatnými, či niekto nie je zranený, niekde zaklinený a kde vlastne sú? Ponorili sme sa pod vodu a plávali von. Zvolil som asi zlý smer, plával krížom cez celý kokpit a napriek tomu, že pod vodou sa cítim lepšie ako pri plávaní na hladine, zdalo sa mi, že to trvá pridlho. Navyše som sa cestou zaplietal do lán a oťaží a iných plávajúcich predmetov, ale keď som sa vynoril z vonkajšej strany katamaranu, pochopil som, že naše šance sa zvýšili na 99%. Napočítal som štyri hlavy: Zorku, Vierku, Braňa aj Peťa a odpadol mi obrovský balvan zo srdca.

Vlado s Marekom vyplávali za mnou a postupne sme si navzájom pomohli povyliezať na prevrátenú loď, na dno spojovacej časti medzi dvomi plavákmi, ktoré bolo asi 30-40cm zatopené pod vodou. Laminát sa dosť šmýkal, bolo treba sa pohybovať opatrne, ale aj tak sme väčšinou lozili po štyroch, plazili sa, polosedeli a pololežali. Je s nami druhá loď a to je v tejto chvíli tá najúžasnejšia vec. Naša rádiostanica je totiž nepoužiteľná, náš záchranný ostrovček je pevne pripútaný popruhmi pod prevrátenou loďou, naša dinghy je nešťastným spôsobom zapretá a napína lano na ktorom je pripevnená tak, že karabína sa nedá rozopnúť. Nikto z nás nemá nôž ani iný nástroj. V prípade potreby by sme všetky tieto veci riešili ponáraním sa pod prevrátenú loď ale v tejto chvíli vieme, že je tam Gabo so svojou posádkou, ktorá už medzitým zbalila plachty a blížia sa k nám.

Po prvom letmom pohľade si mysleli, že sme zlomili sťažeň. Keď zistili, že loď je hore dnom, najhoršie chvíle prežívali, pokým nás nenapočítali všetkých sedem. To chvíľu trvalo, lebo Zorka, ktorá mala dýchacie ťažkosti a šok, ležala na Peťovi a z diaľky vyzerali ako jedna postava. Až keď Katerina priplávala bližšie a napočítala 7 ľudí, odľahlo im. V tej chvíli som vedel takmer na isto, že sa z tohoto obrovského průseru dostaneme, bola to len otázka času a techniky ako to uskutočniť. Bolo nemysliteľné vo veľkých vlnách a vetre pristáť s Katerinou pri Myrtovi. Veľký problém bol vôbec kontrolovane manévrovať okolo nás a ťažké bolo priblížiť sa na takú vzdialenosť, aby sme sa aspoň počuli. Revali sme do vetra z plných síl a až po dlhšom čase a s pomocou gestikulácie sme sa vedeli dohodnúť. Oni netušia, že naša dinghy sa nedá použiť a tak spúšťajú dlhé lano s fendrom na konci. Možnosť preťahovať ľudí pomocou lana po jednom sme zavrhli. Dlho by to trvalo a Zorka, možno aj Vierka s narazenou rukou by to asi nezvládli. Aj pre nás ostatných by to v strmých vlnách bolo náročné. Napokon spúšťajú na vodu svoj čln, a aj keď to ide veľmi ťažko, po troch neúspešných pokusoch sa na štvrtý raz darí zachytiť lano a pritiahnuť čln medzi plavákmi až k našej "plošine".

Posádka Kateriny medzitým samozrejme volá MAYDAY a udáva našu polohu. Ako sa neskôr, až pri spisovaní zápisníc na prístavnom kapitanáte ukáže, bola zahlásená pozícia kurzoru GPS, nie skutočná pozícia lode a tak ťažko odhadnúť, či aj kvôli tomu trval príchod coastguardov až 1,5 hodiny, lebo neskôr pri ďalšej komunikácii už bola poloha opravená. Ich pôvodný odhad, že sú pri nás s rýchlym člnom o 15 minút, sa tak javil ako značne prehnaný.

Čo je horšie, Zorkina bronchitída spojená so šokom a vyčerpaním spôsobuje, že sa sama akosi "vypína" a v snahe ušetriť čo najviac energie na veľmi sťažené až takmer nemožné dýchanie zatvára oči a bledne. Ju a Vierku sme naložili do člna a spolu s nimi Braňo boli ako prví odtiahnutí na Katerinu. Druhý pokus o priblíženie člna bol trošku menej úspešný a je dosť ťažké prekonať psychickú bariéru, hodiť sa do vĺn a pomôcť člnu chýbajúcich pár posledných metrov. Zvládli sme to a nasadáme zvyšní štyria a opúšťame prevrátenú loď. Zachraňujeme si holé životy a nikoho ani na sekundu nenapadá, že by sa mal pokúšať o záchranu nejakých dokladov, peňazí, materiálu či častí lode. Takéto otázky som neskôr veľakrát dostal pri rôznych rozhovoroch, aj pri vypočúvaní padol dotaz čo som spravil pre záchranu lodných dokladov, ale bolo to absurdné. Celá situácia bola neuveriteľne absurdná. Po troch hodinách pohodovej, možno povedať až krásnej plavby v ideálnom jachtárskom počasí sa nepreplachtený turistický katamaran za niekoľko sekúnd prevráti a siedmim ľuďom sa doslova svet v tej chvíli otočí hore nohami. Mali sme od Boha šťastie, ale všetko nakoniec dobre dopadlo. Ani tá absurdita nespôsobila, že by sme upadli do paniky, chladne a triezvo sme uvažovali, fantasticky sa zachovali naši záchrancovia, všetci do jedného, Gabo, Vanda, Miro, Rišo, Robo aj Ivan makali ako o život - veď vlastne išlo o život - a vďaka nim sme dnes tu, všetci živí a zdraví. Patrí im za to nevyjadriteľná vďaka. Vďaka nás siedmich, znovunarodených sedmorčiat, ako sme sa sami neskôr, vo chvíľach uvoľnenia a dobrej nálady sami zadefinovali. Veď sme sa 26.9.2003 druhý krát narodili. Moja žena sa mi stala sestrou a získal som päť ďalších súrodencov. To šťastie a radosť sa nedá opísať.

Za zvyšné tri dni sme si užili ešte aj kopec srandy. Až postupne nám to dochádzalo, čo sa stalo a ako to dopadlo. Ostali nám len nepremokáče a pár vecí, ktoré sme mali v tej chvíli na sebe. Komusi odplávali voľnejšie čižmy, Neptún si doplnil zbierku slnečných okuliarov, v prevrátenej lodi ostalo úplne všetko. Kamery, foťáky, notebook, mobily, pasy, doklady, peniaze, oblečenie... Úplne všetko. Nikomu ani na sekundu nebolo tých vecí ľúto. Všetci sme radi, že sme si zachránili život. Škoda len fotografií a videopásov. Mali sme kvantum krásnych záberov. A z prevrátenej lode ani jeden. Na Katerine sa nenašiel ani jeden paparazzi. Mali plné ruky práce zachrániť kamarátov. Boli skvelí. Ešte raz vďaka.

Aby som sa vrátil k vecnému popisu: S nami štyrmi sa hneď po piatich metroch odtrhlo lano, takže sme sa ostali zmietať vo vlnách na labilnom gumovom člne, ale lano priletelo čoskoro a aj keď aj potom na dva pokusy, predsa sme sa všetci šťastne ocitli na palube bavarie. Gumák nám utiekol a keď sme ho ani na piaty pokus nezachytili, nechali sme ho tiež Neptúnovi.

Medzitým vysielačkou upresňujeme, že potrebujeme lekársku asistenciu a ja tajne ale naivne dúfam, že na záchrannom člne už bude nalodený aj lekár s brašnou, v ktorej by mohol mať aj kalciovú injekciu, ktorá by Zorke pomohla. Vyzerala hrozne a aj keď ma to veľmi znepokojovalo, strašne silne som veril, že to dobre dopadne.

Po čase znova urgujeme lekársku pomoc, zisťujeme, kedy prídu záchranári a Zorka stále odmieta prezliecť sa do suchého, vypiť čaj, komunikovať. Až oveľa neskôr nám vysvetlila, že každý pohyb a každé slovo by ju bolo obralo o kus energie, ktorú absolútne všetku sústreďovala len na dýchanie. Keď som sa ostatných pýtal, či niekto čírou náhodou nemá kalciovku, ktorú by mohla vypiť, alebo kalciové tabletky, Gabovi svitlo, že má antiastmatický inhalačný sprej. To bolo druhý raz čo ju zachránil. Už po prvých dávkach očividne naberala farbu, vracal sa jej dych, začala sa okolo seba pozerať, rozprávať a možno sa aj trošku usmiala. Neskôr konečne súhlasila s prezlečním do suchého, uložili sme ju do teplej postele, dali piť a trochu si pospala.

V tom čase sme už plávali na ostrov Syros. Taký pokyn dostali naši profesionálni záchranári z centra po príchode do zátoky ostrova Yiaros, neďaleko ktorého sa celý incident odohral a kde sme sa v závetrí aspoň trochu chránili pred vetrom a vlnami a čakali na nich. Mali sme plávať sami na juhozápad Syrosu a oni nás mali doprevádzať. Žiadne prestupovanie k nim na loď, žiadny lekár. Po dvojhodinovom čakaní vyhliadka ďalších 2-3 hodín plavby. V tej chvíli som mal vážne obavy o to, ako to dopadne. Gabo a jeho sprej to vyriešili.

V prístave Finikas už čakala sanitka, lekár, muži z prístavného kapitanátu, pán Stavropulos - zástupca charterovej spoločnosti (ktorý sám po havárii lode prevážajúcej rudu strávil 2 dni v záchrannom člne v Tichom oceáne), taxikári s autami. Tam to už všetko šľapalo ako hodinky. Prevoz do Ermoupolisu, vyšetrenie v nemocnici, odvoz na kapitanát, ostatní ubytovanie v hoteli. Vozili sme sa po ostrove sem a tam ako exoti poobliekaní v rôznych smiešnych pozliepaných oblečeniach venovaných dobrodincami z Kateriny, ale bolo nám dobre. Nemali sme vôbec nič, avšak boli sme už na pevnej zemi a to bolo fajn.

Ani štvor- či päť-hodinové vypočúvanie, ktoré šiesti z nás absolvovali, nebolo v tomto kontexte nepríjemné, vadila možno len klimatizácia, ktorú kvôli nám na chvíľu aj vypli. Grécki úradníci boli veľmi milí, ochotní a sympatickí, všemožne nám vychádzali v ústrety a dorazili nás tým, že na záver za vlastné peniaze kúpili šesť porcií kurčiat, šalátu, nejaké vody, kokakoly, pripravili veľký stôl a pohostili nás.

S dobrým pocitom sme sa odviezli taxíkom z Ermoupolisu do Finikasu, ešte raz som s Marekom išiel krížom cez celý ostrov taxíkom do lekárne Zorke pre lieky a potom som sa konečne večer s ňou opäť stretol v hoteli, už značne zrekreovanou a spokojnou. Na chvíľu som ešte zašiel za ostatnými do miestnej reštaurácie, kde čierny humor a zábava boli už v plnom prúde a potom bol na rade už len blahodárny spánok.

V popredí pri bitve batožina stroskotancovRáno sme si každé zo sedmorčiat vyrobili jedno zavazadlo na cestu - osvedčili sa čierne vrecia používané na smeti - a takto nabalení v igelitkách sa previezli trajektom do Atén. Dozvedeli sme sa, že v takom istom trajekte v deň nášho stroskotania zakázali cestujúcim, kvôli veľkým vlnám a silnému vetru, vstávať zo sedadiel a dosť veľa ľudí malo nevoľnosť.

V Aténach šialená jazda so šialeným taxikárom na ambasádu, náhradné pasy, večera, oslava, spánok. Skoro ráno autobus na letisko, lietadlo, letisko, priateľ s autom, hranice a ...
Konečne doma.
Vraj: Čo ťa nezabije, to ťa posilní.
Som teraz veľmi, veľmi silný ......