OBOPLÁVAL SOM SVET SÓLO ...

Zdroj:  
francúzsky časopis  
Voiles et voiliers  
 


 
S láskavým dovolením redakcie časopisu VOILES ET VOILIERS preložil
: Štefan Pilka
   

 

 

 


... alebo tri roky na palube OVNI 31

 

 


Cyriaque LOEFFEL začal plavbu z karibského ostrova Saint Martin koncom roka 1997 a dokončil ju po 3 rokoch v Palavas-les-Flots v južnom Francúzsku. Cez Panamu, Polynéziu, Indonéziu, Indiu a Červené more, okolo 20.000 míľ po tzv. ceste školákov (chemin des ecoliers).

 

Cyriaque LOEFFEL Všetko sa vyrozprávať nedá a tak aspoň niekoľko vybraných momentov.

Panama - Markézy:
Vnikanie vody a slzy šťastia

Prichádzajú prvé známky samoty. Zdá sa mi, že prestávam používať reč. Chvíľami sám seba prekvapím svojim revom, len aby som počul zvuk môjho vlastného hlasu, alebo sa zrazu otočím, aby som sa presvedčil, či mi nejaká bájna príšera nepoložila svoje chápadlo na plece... Na 07°J a 116°Z, 26. deň na mori po opustení Panamy som asi v polovici cesty medzi Galapágami a Markézami. Vietor fúka od juhovýchodu o sile 3-4 B. Čupím v podpalubí a vylievam vodu, ktorá do Bonnie preniká stále viac... Autopilot vydal posledný výdych uprostred noci a tak budem musieť prebrať kormidlo. A vylievať vodu každé 4 hodiny: zvar kormidelnej plutvy mojej Ovni je prasknutý a kýl sa v tomto mieste celkom drobí. Túto situáciu sa mi nepodarilo zlepšiť ani vodoschnúcim tmelom. Som unavený, nervózny a bezdôvodne vzlykám. Musím ísť vpred, kormidlujem, zaspávam pri kormidle pravidelne prebúdzaný Bonnie, ktorá vyostruje sama od seba.

Prvá preplavba nahlodáva moje sebavedomie

Prílišná vôľa medzi hriadeľom kormidelnej plutvy a jeho uložením vytvára istý mŕtvy uhol a tak teraz po uviazaní kormidla drží Bonnie v rovnováhe iba zopár minút. Mám pred sebou ešte 1.300 míľ, ale takto to už ďalej nejde. Podlahy v podpalubí plávajú a všetko sa komplikuje. Len preto, aby som si uvaril ryžu - musím: nastaviť plachty, priviazať kormidlo, zísť dať variť vodu, vyjsť na palubu, znova nastaviť plachty a kormidlo, zísť dolu a nasypať ryžu do vody, vyjsť na palubu a tak dookola... Táto preplavba nahlodáva moje sebavedomie. K tomu sa zlomilo rahno hlavnej plachty pri jednom zo samovoľných vyostrení lode. Tak ho narýchlo priväzujem prepadnutý pochybnosťami. Prečo pokračovať na ceste okolo sveta? Je to naozaj pre mňa? Bonnie sa skôr podobá blúdiacemu vraku než oceánskej plachetnici! Keď myslím na to, že pred tromi mesiacmi som začínal moju sólo plavbu okolo sveta dávajúc zbohom kamarátom na nábreží Marigot na ostrove St. Martin - kurz Panama... Obava s opojením sa miešajú v tomto odchode osamelého moreplavca. V hlave sa preháňa tisíc otázok: nákladné lode, spánok, vychudnutá peňaženka... Nemám na ne odpoveď, ale zato mám istotu - mám chuť! Chuť vyskúšať, ohmatať, vidieť, zažiť! Počas tejto prvej 1.000-míľovej etapy mi nákladné lode zachovávajú diskrétnosť a tak mi umožňujú spánok v 30-minútových intervaloch, zatiaľ čo kormidlo má na starosti môj elektrický pilot. Na šírom mori pri Kolumbii búrka prichádzajúca od východu na rozbúrenom zbelenom mori zráža Bonnie na kolená. Moja Ovni máča stehy na pravoboku nekonečné minúty, až kým sa znova nevzpriami so zaplavenou kuchyňou. Aspoň sa môžem okúpať... Po 10 dňoch mora v postupne slabnúcom vetre a v protiprúdoch mi otvára svoje brány Panama. Bonnie zakotví v prístave Cristobal oproti jachtklubu, celkom blízko pri vrátach kanála. Tenká peňaženka ma núti strážiť kotvisko, ale najväčšie ťažkosti pre prechod kanála predstavujú úradníci s ich formulármi! Za prechod platím 565 dolárov, z čoho je 470 za tonáž Bonnie (stanovenie veľkosti lode), ktorá bola "strelená od pása" a bez štipky zdravého rozumu. Ešte posledné nákupy na doplnenie zásob a 17. marca s pomocou Patricka, Gwena a istého brazílskeho páru prekračujeme úžinu v priebehu dvoch dní. Táto sa rozkladá na 80-tich km od severu na juh, predelená piatimi vrátami, ktorými prechádzame priviazaní k remorkéru spolu s ďalšími plachetnicami. Uprostred kanála sa rozlieva nádherné jazero Gatun posiate ostrovčekmi plnými neznámych kvetov a rastlín v tieňoch vzdušných koreňov. Nad tým poletujú trblietajúci sa kolibríci vo veľkosti palca a nádherné motýle. Časť jazera bola vytvorená umelo a tak z vody vyčnievajú pahýle mŕtvych stromov, čo vyvoláva atmosféru nereálneho sveta. Noc trávime pri Gamboa uprostred jazera. Druhý deň, keď som dostal od kapitána vedro vody na hlavu ako symbol privítania a po prechode pod mostom "Bridge of America", ktorý je bránou Pacifiku, môže Bonnie konečne robiť svoje prvé tempá. "Máš pod kýlom vodu Bonnie, tak plávaj, plávaj!" Stále sa meniace a nestabilné vetry ma sprevádzajú až ku Galapágam. Bonnie je chvíľami znehybnená v žiare pražiaceho slnka, čo striedajú záplavy dažďa. Na dne podpalubia objavujem trochu vody, ktorú musím vylievať každé ráno. Po 10 dňoch plavby mi let osamelého vtáka oznamuje blížiacu sa zem. O polnoci spúšťam kotvu v svetlách ostrova Cristobal na Galapágoch. Na druhý deň ráno, keď som si kúpil zopár litrov drahej nafty a po tom, čo miestni úradníci odo mňa vyžadovali zaplatenie rôznych nekresťanských daní a poplatkov za prehliadku ostrovov, vzďaľujem sa od tohoto vysávača na turistov. Prírodu ovláda fenomén El Niňo (chlapček) a počasie nezodpovedá žiadnym pravidlám, dokonca ani pilot-charts mi nepomáhajú. Tento prírodný fenomén spôsobuje, že východy a západy slnka sú ešte nádhernejšie. Sediac na prednom zábradlí, pozorujem oblaky ako obrovské hrče bavlny sfarbenej do červena, žlta a oranžova, ktoré sa trhajú v nekonečnej diaľke, na modrom podklade oblohy... Elektrický pilot melie z posledného a tak musím často prevziať kormidlo. V každom prípade som rád, že som tu. Žiadny telefón, žiadna televízia, žiadne cvikačky... Čas, môj čas patrí mne a to je nádhera. V polovici cesty sa mi zásoba čerstvých potravín scvrkla na 10 pomarančov, 4 červené kapusty a niekoľko citrónov zabalených v novinovom papieri, aby dlhšie vydržali. Každé ráno dodávam do svojho tela vitamíny zjedením polovice cibule, ktorú zapíjam šťavou jedného citróna. Ak sa pridá dobrý vietor, tak za 24 hodín sa posuniem o 130 alebo 140 míľ. Plachty na motýľa, vietor z pravoboku, Bonnie doprevádzaná delfínmi hltá míle trpiac dlhými vlnami Pacifiku. Na 26. deň plavby Pacifikom začína všetko blbnúť: praskliny v trupe, zlomené rahno hlavnej plachty, vstupy a bakisty ktoré zatekajú. Už len prenosný GPS chýba v tomto nešťastnom zozname! Moja prosba je vypočutá hneď nasledujúci deň a po niekoľkých nemastných - neslaných zablikaniach sa prístroj definitívne odmlčí. Našťastie mám jeden GPS v zálohe. Ešte že aspoň autorádio sa drží statočne a tak môžem počúvať ako Jacques Brel spieva "alize qui fouette les iles..." (vietor bičujúci ostrovy). V skutočnosti je to skôr "ospalou krajinou vánok povieva"! Posledné míle ubiehajú v ľahkej bríze. 6. mája ráno, po 46 dňoch... Zem! Predo mnou sa črtá ostrov Ua Huka. Plávam popri jeho východnom pobreží, ktoré je vystavené vetrom. Nad vrcholkami ostrova pláva niekoľko oblakov. Prvého pozdravenia sa mi dostáva od zvedavého vtáčaťa. Mením kurz ku zátoke Hane na juhu ostrova. Míňam Matu Hane - obrovskú skalu a v úžase skameniem. Vchádzam do raja! Keďže motor odmietol naštartovať, hnaný plachtami hádžem kotvu v malej zátočine, dno v 9m hĺbke, posiate čiernymi okruhliakmi. Rýchle stiahnute plachty a už sa usádzam na prove Bonnie. Únava a stres z tejto plavby a tiež očarenie z krajiny, ktorá sa predo mnou otvára, spôsobujú záplavu sĺz na mojich lícach. Zátoka je lemovaná strmými horami pokrytými trávnatým jablkovozeleným kobercom, na ktorom sa pokojne pasú kozy a kone. Ozajstná rajská záhrada. Na konci zátoky sa rozkladá dedina s futbalovým ihriskom, na ktorom sa povaľujú prasce a sliepky a v úzadí háj kokosových paliem. Dve vahadlové pirogy s posádkami robustných Markézanov trénujú veslovanie. Vyráža mi dych. Slová Brelovej piesne tu nadobúdajú ich pravý význam: "le temps s'immobilise aux Marquises..." (na Markézach zastavuje sa čas...)
Pozn. prekl.: Jacques Brel, známy belgický spevák sa tiež vydal na cestu okolo sveta na svojej plachetnici ASKOY II (alebo ASKOI II?) Priplával až na Markézy, ktoré ho očarili natoľko, že ďalej v ceste nepokračoval. Je tu i pochovaný na ostrove Iva Hoa (09.10.1978)

Bali - Srí Lanka:
Tri dni väzenia

Po dvoch týždňoch strávených na Bali dvíham kotvu bez toho, že by som si bol vybavil administratívne formality, to znamená Cruising Permit, ktorý je príliš drahý. Silné prúdy ma unášajú v diaľ a v hlave mám tisíc príjemných spomienok na Bali. Spomienky na ranné prechádzky ulicami Densparu, kde muži i ženy ukladajú svoje obety kvetov, potravy a kadidiel v krabičkách upletených z listov kokosových paliem. Spomienky na nádhernú panorámu terás ryžových polí a kopce posiate bohatými lesmi. Spomienky na príjemných a priateľských obyvateľov zachovávajúcich svoje tradície napriek záplavám turistov. Naberám kurz na Cochin v Indii. Bonnie vyzerá spokojne, voda pohládza jej trup a pravidelný juhovýchodný vietor nás nesie až po 3°J šírky k okraju pot-au-noir. (vyslov: potonuaar)
Pozn. prekl.: Pot-au-noir: oblasť v rovníkových šírkach, kde sa stretávajú dva alize - vetry. Úplné bezvetrie je tu prerušované silnými búrkami a vetrom prichádzajúcim zo všetkých strán. Vznikajú tu tiež uragány. (Neviem či na to existuje slovenský výraz, ja by som to pomenoval "čierny kotol")
Na šírom mori pri Coco Keeling sa mi láme oceľové lano, ktorým je k palube pripevnený rolfok prednej plachty. Tak ho odmontujem, vypletiem na ňom oko a upevním ho pomocou reťaze a troch lanových svoriek. To mi umožňuje vytiahnuť búrkovú plachtu. Pot-au-noir so sebou prináša prídel nepravidelných vĺn. Bonnie kľučkuje masami čiernych mračien, ktoré uvoľňujú skutočné vodopády dažďa. Pri prechode rovníka by mi obeta bohom Zeus, Eol a Jemanja mala umožniť hladké pokračovanie v mojej plavbe. Omyl... Asi 70 míľ južne od Srí Lanky vietor zosilnieva na 45 až 50 uzlov, more je rozbúrené, moje staré a sto krát opravované plachty sa trhajú a ani motor nedokáže prekonať toto besnenie. Musím núdzovo pristáť v prvom prístave, ktorý sa mi podarí objaviť na juhu bývalého Ceylonu. Vchádzam do rybárskej dediny Nillwella Dickwella a desiatky vahadlových pirog, prilákaných týmto záhadným ošklbaným vtákom - ktorým je Bonnie - prichádzajúcim z oceánu, pomáhajú mi priviazať Bonnie uprostred ich rybárskych lodiek. Unavený, rozhodujem sa, že si vstupné papiere na srí-lanské územie budem vybavovať až na ďalší deň ráno - závažná chyba... V podvečer, zatiaľ čo v kajute diskutujem s piatimi miestnymi rybármi, štyria policajti s namierenými zbraňami berú Bonnie útokom. Odvádzajú ma na 4 km vzdialenú policajnú stanicu Dickwella ku kapitánovi Tonymu a dvaja policajti zostávajú strážiť moju loď. Mrazivý pohľad, na líci bradavica, čierne fúzy, vycerené zuby a čierne ulízané vlasy, tento kapitán vyzerá ako vystrihnutý z lacného románu. Zasýpa ma nekonečnými otázkami o všetkom možnom i nemožnom. Kontakt s veľvyslanectvom mi odmietol. Sú tri hodiny ráno a tento hlúpy žart už trvá pridlho. Prvá noc v cele, kde je namiesto postele betónová doska. Dedina sa zavčas rána pomaly prebúdza a mňa prišiel zobudiť policajt s číslom 1674. Opakujem svoju žiadosť o kontakt s veľvyslanectvom. Nové zamietnutie. Moje námornícke šťastie sa na mňa po prvý krát usmeje a o ôsmej mi dvaja rybári Sunil a Nisante, ktorí boli u mňa na lodi počas môjho zatknutia, prinášajú čaj a ovocie. Ich gesto ma dojíma. Tu ako i v mnohých ďalších krajinách sa o stravovanie väzňov starajú ich priatelia a rodiny. Uprostred dopoludnia ma kapitán vyšnurovaný vo svojej najlepšej uniforme klingajúcej metálmi odvádza do Matara , kde má prebehnúť môj súd. Som zatvorený v malej cele, ani nie 25 m2 s asi 50 spoluväzňami. Veru neviem, kto bol viac prekvapený, keď som prekročil prah cely! Naskladaní jeden na druhom môžeme sa posadiť len postupne - na výmenu. Vzduch je tu nedýchateľný: v kúte oddelenom múrikom je turecký záchod - niečo strašné... Thilak - tamilský tiger, zatvorený už 3 roky za bombový atentát v istom obchode v Colombo, ktorý mal za následok niekoľko mŕtvych sa ma vypytuje na dôvody mojej prítomnosti. Okolo mňa je ozajstná zbierka od drobných zlodejov, nezodpovedných šoférov, prechovávateľov štipky marihuany... Prichádza súd a veľké divadlo: na pleciach hermelín a na hlave anglická parochňa, prokurátor hľadí z výšky svojho trónu dôležitým pohľadom, podopretý polkruhom advokátov a dôstojníkov. Súdy sú verejné a ľudia počúvajú pojednávania cez okná a dvere otvorené dokorán. Hneď v úvodných slovách ma obviňujú z terorizmu, spojenectva s Tamilmi a z ilegálneho vniknutia na územie Srí Lanky. Nikto nechce pochopiť, že Bonnie už nebola schopná plavby a že môj príchod bol vynútený týmito núdzovými okolnosťami. Žalobca na mňa tvrdo útočí a tak začínam chápať, že ma väzenie neminie. Som z toho hotový. A k tomu ani nemám právo na obhajcu - to je ale divadlo! Tu sa zdvihne advokátka jedného zo spoluväzňov aby ma bránila. Žiada, aby mi umožnili spojiť sa s veľvyslanectvom. Tejto advokátke ďakujem za jej odvážny postoj o to viac, že je známe neľahké postavenie žien na Srí Lanke. Na druhý deň je veľvyslanectvo informované o mojom zatknutí a to mi trochu zlepšuje náladu. A tak kapitán Tony mení stratégiu, zrazu je príjemnejší a viackrát ma pozýva do svojej kancelárie na čaj; pričom sa tiež zaujíma o moju plavbu. Keď ma vidí ako čarbem do notesa, niekoľko krát mi opakuje: "Však to povieš, však napíšeš, že na Srí Lanke ťa pekne privítali!" Keďže Dickwella je zabudnutým mestečkom na juhu ostrova, kapitán chcel využiť príležitosť a vyznamenať sa v očiach svojich nadriadených. Aby dostal povýšenie - ktoré aj tak dostane. Sunil, Nisante, Gameli a Danmika sú mi oporou a pravidelne ma vo väzení navštevujú obťažkaní banánmi a plackami. Už nespávam v cele, ale v jednej z miestností stráže s posteľou, prikrývkou a ventilátorom. Mám dokonca tú česť zhliadnuť priamy prenos istého zápasu kriketu, ktorý je tu národným športom. Štvrtého dňa ráno ma zodpovedná pracovníčka veľvyslanectva so svojim tlmočníkom doprevádzajú pred prokurátora. Po niekoľkých pojednávaniach, rozdaní zopár bakšišov, ospravedlneniach a blahoželaniach som voľný. V pase mám pečiatku imigračného úradu v Colombo a tak sa môžem vrátiť do Nillwella Dickwella k mojim priateľom rybárom a Bonnie.

Fotoaparát a audiomateriál, všetko zmizlo!

Chúďa moja plachetnica je na zaplakanie: všetko je poprehadzované hore nohami, policajti, ktorí ju zostali "strážiť" sa obslúžili - fotoaparát a audiomateriál, všetko zmizlo. Zúrim! Samozrejme policajti odmietajú zaznamenať moju sťažnosť a obviňujú rybárov. Keďže nechcem narobiť problémy mojim priateľom, tak svoju žiadosť o vyšetrovanie sťahujem... V dedine ma vítajú o to srdečnejšie. Všetci sa snažia, aby som na tieto nepríjemné udalosti - za ktoré sa hanbia - zabudol. Pozývajú ma na rituál dospelosti istej dievčiny v dedine Danmika a k tomu som ešte pozvaný aj na jednu svadbu. Počas dvoch dní sa tiež zúčastňujem oslavy obnovenia života, ktorú symbolizuje biela stužka na zápästí. Táto stužka predstavuje spojenie medzi živými a mŕtvymi. Oslava sa odohráva v malom budhistickom chráme neďaleko pláže a celú noc znejú žalmy bonzov s vyholenými hlavami, oblečených v oranžových tógach. A ešte hostina, kde podávajú škeble, uvarené vo veľkej hlinenej nádobe, ktoré zalievame pohármi araku. Tento alkohol sa páli z miazgy paliem. Po takomto milom zakončení môjho búrlivého príbehu sa znova vyberám na oceán...

Rozpočet: Ťažko by som mohol uviesť presný rozpočet tejto plavby. Na Martinique som odchádzal so 150.000,- FRF (asi 22.900,- EUR) vo vrecku, z čoho 130.000,- FRF ma stála moja loď Bonnie. Počas plavby som vystačil s asi 2.000,- FRF mesačne.
Pozn. prekl.: Vo Francúzsku sa posledná suma rovná približne podpore v nezamestnanosti.

Keby som to mal zopakovať:
- Namontoval by som radar. Medzi Srí Lankou a Indiou som sa zrazil s nákladnou loďou prepravujúcou kontajnery.
- Namontoval by som ďalší slnečný kolektor.
- Ponechal by som si veterný autopilot, ktorý je veľmi účinný a ľahko sa opraví.
- Pred kúpou "ojazdenej" lode by som ju najprv nechal prehliadnuť odborníkom.
- Pred cestou by som urobil dôkladnejšiu technickú prípravu lode.

Technická charakteristika OVNI Bonnie:
Bonnie'n Clyde je typ: OVNI 31, uvedenie na trh 1978, dĺžka: 9,50 m, šírka: 3,28 m, ponor: 1 - 1,90 m, plachty: 53 m2, hmotnosť: 3,8 t, motor: Yanmar GM 18 hp, výrobca: Alubat, materiál: hliník.
Pôvodná výbava: hĺbkomer, log-rýchlomer, anemometer, plynová chladnička (12-220 V), elektrický pilot, vstavaná VHF, záchranný čln Plastimo 5 triedy, rolfok prednej plachty Profurl, 4 mäkké (fóliové) nádrže na vodu o objeme 100 litrov, 40 l nádrž na naftu.
Ďalšia výbava: solárny kolektor 50 W, závesný motor 2 hp k člnu, 2 prenosné GPS Garmin, rádio Sony na príjem v pásme SSB, hlavná plachta, genoa na rolfoku, na Bora Bora som si kúpil zánovný veterný autopilot Super Navik, 200 l nádrž na vodu.

 

 

 

 

 

 

 

     


TY, TAM HORE, DAJ MI EŠTE ŠANCU!

Rozhovor s Vinnym Lauwersom v Yacht, 23/2001  
Rozhovor viedla: Tatjana Pokorny  
 


 
Preložil: Sebastian Haltenberger
   

 

 

 


Ochrnutý okolo sveta

 

 


Vincent Marc Thierry Lauwers, zvaný "Vinny", sa už od mladosti zaujímal o jachting. Ako 14-ročný sa zúčastnil prvej regaty. Jeho sen o jachtárskom živote bol prerušený, keď v r. 1990 pri ním nezavinenej motocyklovej nehode bol tak ťažko poranený, že ostal ochrnutý na dolné končatiny. Ešte dnes má 34-ročný Vinny 70 skrutiek v tele. Jeho známi tvrdia, že jeho denný zoznam liekov "je dlhší, ako zoznam nákupu pre veľkú kuchyňu".
Lauwers nerezignoval. Zobral svoj osud ako výzvu. Tak sa dostal Austrálčan belgického pôvodu z Melbourne k rozhodnutiu, ktoré ďaleko presahuje predstavivosť väčšiny ľudí. Po sedemročnej príprave oboplával sám, nonstop, svet ako prvý telesne postihnutý, bez cudzej pomoci. Plavbu na slupe "Vision Quest", ktorý si sám postavil, pričom si ešte zlomil pri páde jeden stavec, začal 22. decembra 1999 a dokončil 10. augusta 2000. Po dokončení plavby (na internete na www.parasail.com.au) sa oženil so svojou dlhoročnou priateľkou. Za svoju plavbu bol Lauwers ocenený Trofejou Laureus pre telesne postihnutého športovca roka 2001, ktorú mu odovzdal Sir Peter Blake. Založil tri organizácie na pomoc postihnutým deťom, ktoré sú obeťami telesného alebo psychického postihnutia. Vo svojom prejave povedal: "Chcem pomôcť deťom, aby si verili. Pretože kto si verí, nepozná hraníc, okrem oblohy nad sebou."

 

Pán Lauwers, vykonali ste neuveriteľný čin, ktorý sa vôbec nedá dostatočne vysoko oceniť. Prečo ste to vlastne robili?

Keď som mal 14 rokov, zúčastnil som sa po prvý krát regaty. Viedla z Melbourne do Sydney. Zažili sme niekoľko vážnych situácií, ale všetko sme v zdraví prekonali. Vtedy ma to chytilo. Od toho dňa som mal stále sen, postaviť si raz svoju vlastnú loď a na nej oboplávať svet. Predstavoval som si to trochu inak. Chcel som plávať do Stredozemného mora, sníval som o bláznivých veciach a krásnych ženách.

A potom prišla tá krutá nehoda, ktorá zničila krásny sen. Mohli by ste rozprávať o tom dni, ktorý zmenil váš život?

Áno. Viezol som sa po ceste na motocykli. Zľava prišlo auto idúce stokilometrovou rýchlosťou. Jeho vodič prehliadol značku "Stoj, daj prednosť v jazde" a naplno do mňa vrazil zboku. Takmer ma rozčeslo na polovicu. Vlastne by som už ani nemal žiť. Zranenia boli strašné. Obe pľúca boli pomliaždené, všetky moje vnútorné orgány boli poškodené a chrbticu som mal takmer rozdelenú na tri kusy.

A z jedného okamžiku na druhý bolo všetko ináč - ako ste sa vysporiadali so situáciou?

Keď ma informovali o rozsahu a následkoch zranení, pozrel som sa cez okno na oblohu a zvolal som: "Hej, ty tam hore, daj mi ešte jednu druhú šancu! Niečo ešte zo svojho života urobím." Bolo to tvrdé. Čas v nemocnici uplynul pomerne rýchlo. Psychicky som to v mnohých ohľadoch zvládol dobre. Ale samozrejme som aj handrkoval so svojim osudom. Taká nehoda človeka vyformuje, alebo ho zlomí.

Ste paraplegik, musíte užívať veľké množstvo liekov proti vnútorným zraneniam, trpíte chronickými bolesťami, nespavosťou a poškodením mozgu. Ako ste mohli pomýšľať na oboplávanie sveta v takom stave?

Tri roky po nehode sa starý sen znovu objavil. Pomyslel som si: To je ono, mohol by som to skúsiť. Bol som ako elektrizovaný. Potom som si pomyslel, že som blázon. Nedokážem to. Alebo predsa? Ak sen je dosť silný, s faktami sa nepočíta. Potom zase: Vozíčkár to vlastne nemôže dokázať! Začal som rozmýšľať. Uvažoval som nad tým, ako by som mohol plachtiť na lodi, ktorá si za normálnych okolností vyžaduje dvanásťčlennú posádku. Hoci použiť viem iba polovicu svojho tela. Napísal som zoznam a začal som, jednu za druhou, odstraňovať z cesty technické prekážky.

Celkom sám?

Dostalo sa mi veľa pomoci, ale mnohé veci som vyvinul sám. Za tých sedem rokov prípravy som často plával sám na mori, aby som si vyskúšal nové metódy, nové materiály a nové nápady. Okrem toho som strávil veľa času so sólovými jachtármi, ako sú David Adams alebo Kay Cottee. Z ich skúseností som sa poučil, čo môže fungovať a čo nie. Odporučili mi, aby za najvyššiu prioritu som považoval jednoduchosť. Heslo je - KIS - Keep It Simple. To bolo a je kľúčom k úspechu.

Aj najjednoduchšia loď, ktorá je vhodná na takúto akciu, stojí mnoho peňazí. Kto financuje neistý projekt postihnutého jachtára?

Sedem rokov som stále hľadal sponzorov a všetky moje úspory som obetoval na tento účel. Nikto nám nechcel veriť. Jednoducho nedokázali vidieť za invalidný vozík. Každý si myslel, že som sa zbláznil. Ešte ťažšie bolo pre mňa to, že vždy znova a znova sa dostali osamelí moreplavci do ťažkostí práve pri pobreží Austrálie a muselo ich zachraňovať vojnové námorníctvo. Vo verejnosti prebiehala o tom vášnivá diskusia. Predovšetkým preto, lebo takéto akcie sú veľmi drahé. Prirodzene sa potenciálni sponzori pýtali: Keď sa to môže stať zdravému jachtárovi, ako sa ty chceš s tým vysporiadať?

Ako sa vám podarilo nakoniec predsa presvedčiť vašich rokovacích partnerov?

Všetci boli veľmi kritickí. Niekedy otvorene, niekedy za mojim chrbtom. Všetci si mysleli: nemôže to spraviť, a ani to nebude robiť! Teda to ani nechceli podporovať. Väčšina to pochopila až dnes: Hej, ten chlapík to naozaj myslel vážne. A nie len to. Vidia, že uskutočňujem moje sľuby vo vzťahu k deťom. Naznačil som, že založím organizácie na pomoc postihnutým deťom a aj som tak urobil. Ale boli aj takí, čo to od začiatku brali vážne a pomohli finančne.

Ako reagovali na vaše predsavzatie ľudia vo vašom okolí?

Moja priateľka Jacquie ma vždy podporovala, pretože pozná moju záľubu. Väčšina si ale myslela, že je nemožné, aby to postihnutý dokázal. Ale spoznali aj moju silu. Vedeli, že som realista a urobím svoje domáce úlohy.

Ktorá prekážka bola najťažšia?

Mal som obrovský strach pred utopením. Moja nehoda vážne poškodila moje pľúca. To bol psychický strach. Obrovský balast na mojich pleciach. Vedel som to. A existoval len jeden prostriedok: vyplával som na more a skočil som do vody, aby som sa presvedčil, či sa viem dostať späť na palubu. Bez pomoci. Urobil som to viackrát a skúsil som viacero spôsobov, ako sa naspäť dostať. Strach bol preč.

A fyzická stránka? Museli ste pred plavbou tvrdo fyzicky trénovať?

Nie. Myslím, že niekoľkoročná stavba lode je dostatočným tréningom. Večer som iba chcel ísť domov. Niekedy to bolo hlboko do noci a vtedy sa mi chcelo len spať.

Moreplavcov, ktorí sa plavia okolo sveta, sa často pýtajú na najťažšie okamžiky. Ako to bolo u vás? Vaše najťažšie okamžiky asi vyzerali ináč, ako u normálne zdravých jachtárov.

Dobrá otázka, ktorú mi takto ešte nikto nepoložil. Ale to súhlasí. Mojim najväčším problémom bola kombinácia faktorov času a úloh. Keď sa plavíte sám, musíte robiť všetko sám. Kontrolovať, udržiavať a opravovať loď, pozorovať a analyzovať počasie, vymieňať plachty. Musíte navigovať, stále držať hliadku a medzi všetkými týmito úlohami ešte spať a jesť. Znamená to neustály pohyb na palube. Už pre človeka s dvoma zdravými nohami je to dosť náročné, ale pre vozíčkára je to ešte stokrát ťažšie.

Museli ste byť viac než raz zúfalý.

Boli obdobia, keď som si želal, aby som vôbec nemal nohy. Niekedy boli ako mŕtvy balast na mojom tele. Ostali zakvačené za laná, niekde sa zachytili, alebo sa zošmykli cez okraj paluby, musel som si ich zase vytiahnuť na palubu. To spomaľuje. To robí to všetko takým tvrdým a komplikovaným. Okrem manipulácie s loďou a mŕtvou váhou mojich dolných končatín som musel bojovať aj s mojimi vnútornými orgánmi a niekoľkokrát som stál pred medicínskym K.O. Najslabším faktorom v celom mojom podujatí bolo moje telo, môj fyzický handicap.

Napriek tomu ste niekoľkokrát vyliezli na sťažeň. My si to nevieme predstaviť.

Na mori som bol päťkrát na sťažni a k tomu ešte raz po preťatí cieľovej čiary. Jednoducho bolo treba urobiť opravy. Pomocou jedného záseku na výťah som si urobil ťažný systém. Ten pracoval prostredníctvom akéhosi ručného diaľkového ovládania. Na výťahu som sa mohol jednou rukou povytiahnuť, potom zásek otvoriť a zase spustiť dolu. Bola to celkom pekná dlhá cesta hore, veď sťažeň je vysoký 76 stôp nad vodoryskou! K tomu som samozrejme musel so sebou ťahať náradie a náhradné súčiastky.

Ako ste riešili technické problémy? Vieme, že váš radar vypovedal službu hneď štvrtý deň.

S tým som nemohol nič urobiť. Bez radaru musíte byť neustále hore a sliediť po iných lodiach. Ale voľajako som si predsa musel nájsť čas, aby som si oddýchol pod palubou. To bolo veľmi ťažké. Skoro som z toho zošalel, lebo mi to lezenie hore a dolu trvalo tak strašne dlho. Občas som jednoducho väčšinu času strávil na palube. 30% plavby som spal vonku.

Ktoré sú vaše najsilnejšie dojmy a poznatky?

Keď som vyrazil, chcel som prekonať moria. Keď som sa vrátil, bol som splynutý s morom a s elementami. Hrozivé situácie sú hrozivé len do tej miery, ako im dovolíme, aby boli. A vy sám ste len natoľko napnutý, ako si to dovolíte, a šťastný môžete byť, koľko sa vám len zachce. Tam vonku si vytvoríte svoj vlastný svet. A viete, kým ste a čím ste. Preto bolo pre mňa po návrate omnoho ľahšie, znovu sa zaradiť do normálneho života. Vidím veci inými očami, som uvoľnenejší a samozrejme mám oveľa viac sebavedomia.

Súvisia tieto ponaučenia s vašim rozhodnutím založiť organizácie pre pomoc deťom?

Nie, toto želanie som mal už skôr. Sám som v detstve trpel telesným a duševným týraním. Preto som už dávno cítil potrebu pomôcť deťom v zlom postavení. A moja manželka začala už počas mojej plavby okolo sveta zbierať peniaze pre tieto organizácie. Pomáhame v prvom rade deťom z ulice, ktoré majú problémy s drogami, sú týrané alebo sú zneužívané z iných dôvodov. A postihnutým deťom. V tejto oblasti je aktívna naša vlastná organizácia Parasail/Caring for Kids. Zozbierali sme už niekoľko desaťtisíc austrálskych dolárov.

Využívate ako pomôcku aj jachtárske projekty?

S úradmi pracujeme na tom, aby sme jachting viac a širšie zapojili do školského systému výchovy. Všetkými našimi akciami, a jachting medzi ne patrí, by sme chceli dosiahnuť, aby deti znovu získali sebadôveru a dôveru k iným ľuďom. Nikdy im nebudem hovoriť: Hej, ja som dosiahol to a to - ty to tiež môžeš dokázať. Chcel by som iba, aby sa s dobrým pocitom mohli pozrieť do zrkadla.

Pri všetkom rešpekte, znie to trochu idealisticky.

Možno. Prirodzene, môžeme len dúfať, že o niekoľko rokov bude menej narkomanov a menší počet samovrážd u mladistvých. Samozrejme nevieme zabrániť nehodám alebo zlikvidovať choroby. Ale vieme lepšie pripraviť malých a veľkých ľudí na rozličné ťažké situácie. A ešte jedno: jachting dáva dokopy rodiny. Ľudí od 0 do 90 rokov!

Vaša angažovanosť v týchto akciách je čestná, bez nárokov na odmenu. Z čoho žijete?

Naša dokumentácia je hotová a v austrálskej televízii uvádzajú film v jednohodinových reláciách. Dávame do predaja dvojhodinový videozáznam, ktorý ukáže mnoho takých záberov, ktoré v televíznom programe neboli. Rokujem s niekoľkými vydavateľstvami o knihe. Na to som mal doteraz jednoducho primálo času. Okrem toho mám už dohody na vystúpenia na firemných akciách, motivačných školeniach a pri iných príležitostiach. Nebudem z toho bohatý, ale vystačí to.

A ako to bude ďalej s vašou jachtárskou kariérou?

Lekári mi povedali, že musím byť veľmi, veľmi opatrný, ak nechcem úplne ochrnúť a byť odkázaný na elektrický vozík. Moja chrbtica je aj nad miestom porušenia v zlom stave a miecha je tenšia, ako by mala byť. Musím byť opatrný dokonca aj pri nasadaní a zosadaní z vozíka. To je moja realita. Plánujeme, že predáme "Vision Quest" a dúfame, že sa pre ňu nájde dôstojné miesto v niektorom múzeu. A potom konštruujeme a staviame 25-stopový katamaran. Aj keď to lekári neradi počujú: budeme na ňom plachtiť na pekné pláže a tam si užijeme.

 

 

 

 

 

 

     


ZÁPISKY PRÍSTAVNÉHO KAPITÁNA

Zapísal:  
kapitán Zoran TOMIĆ  
Prístavný kapitanát Rijeka, Pobočka Mali Lošinj  
 


 
S láskavým dovolením redakcie časopisu MORE preložil
: Boris Vích
   

 

 

 


Prvomájový Mayday

 

 


Je búrlivá noc bez mesačného svitu, stožiare nasadnutej plachetnice sa hystericky chvejú a kvília, lodné čerpadlá čoraz ťažšie súperia so stúpajúcim morom, ľudí sa zmocňuje panika...

 

kpt. Zoran TOMIĆAriel, Sisi, Lisko, Čerga a Pako nie sú mená lodí. Nie sú to ani skiperi. Sú to prekrásne jazdecké kone. Kedykoľvek máme chvíľu voľného času, a nedá sa ísť loďkou na more, ideme s mojou osemročnou dcérkou Anou do jazdeckého klubu a kŕmime tie ušľachtilé zvieratá cukrom. Prvého mája (Američania hovoria May Day) roku 1997 bol jasný, ale veterný deň. Nádherná viditeľnosť. V popoludňajších hodinách sme zase neďaleko Malého Lošinja dávali koníkom cukor. Okolo 19:30 ostrý zvuk bzučiaka prerušil našu idylku.
Krátko po výzve z Centra pre sledovanie a informovanie zriaďujeme priamy kontakt s veľkou zahraničnou jachtou Jelena, ktorá vysiela MAYDAY. Na jachte je deväťčlenná rodina. Kapitánom je dievčina. Vysvetľuje, že sú nasadnutí na dno okolo 100 metrov severne od ostrovčeka Palacol. Voda sa pomaly prediera do lode. Nikto nie je zranený. Stalo sa im to cestou z Novalje do prístavu Veli Lošinj.
Na základe pokynu spolumajiteľa jachty, s ktorým sa rozprávali cez mobilný telefón, skiperka nám prostredníctvom vysielačky oznamuje, že pomoc kapitanátu nepotrebuje. Bora je medzičasom čoraz silnejšia a situácia sa neustále zhoršuje. Krátke, silné, vysoko zdvihnuté vlny s bielymi syčiacimi vrcholmi sa stále častejšie prechádzajú po palube nasadnutej jachty. Pokúšajú sa dostať do kabíny. Slečna kapitánka začína chápať, že riziko sa náhle zvyšuje. Začala búrlivá noc bez mesiaca. Vietor a more stále silnejú, takeláž Jeleny sa hystericky chveje a kvíli. Lodné čerpadlá čoraz ťažšie súperia so stúpajúcim morom. Ľudí sa zmocňuje panika. Skiperka nás znovu volá a mení pôvodné rozhodnutie. Teraz prosí o pomoc, ale len pre ľudí. Vyprostenie jachty chce zabezpečiť majiteľ.
Bibi a "šéf", posádka záchranárskej lode kapitanátu 1ML, posilnená Željkom, dobrovoľníkom našej "hliadkovacej zostavy", a jeho gumeným člnom, je rýchlo pripravená na akciu. Cez Željkove žily tečie more. Má ho v génoch. Jeho otec pracoval na majáku. O mori vie úplne všetko. Vždy má dobrú náladu a ochotne pomôže.

Bradaté vtipy.
S nemalým rizikom sme vyplávali z kľudu malološinjského zálivu na hrubé more východnej strany kanálu Privlaka. Za malú chvíľu je z nás malá žltá ponorka. Keby bol deň, určite by sme cez okná videli ryby ako v akváriu. Možno je aj lepšie, že nič nevidíme: čo oko nevidí, to srdce nebolí. Ak sa pevne držíš, vyrovnávaš prepadávanie, zdvíhanie, náklony a údery, koncentruješ sa na lodné prístroje, strach je menší.
Za takých okolností aj staré hlúpe vtipy s dlhou bradou pomáhajú zmierniť napätie. Na preplávanie 6 míľ na miesto nehody sme potrebovali niečo vyše jednej hodiny. Po nás vyplávala aj o niečo väčšia rybárska loď Maestrale, na ktorej je aj spolumajiteľ Jeleny. Akoby to nebolo dostatočne komplikované a nebezpečné! Boríme sa s vlnami a vetrom, plytčinovou pascou, súmrakom noci a väčšina stroskotancov nevie plávať. Sú rôzneho veku, od sedemdesiatpäťročnej babky a deda až po desaťročné vnúča. Od desiatej do polnoci sa nám pomocou gumeného člna darí s problémami postupne previezť všetkých deväť ludí na našu loď. Sú mokrí a na smrť vystrašení. Možno aj trochu poudieraní. Ubezpečil som sa, že v takých podmienkach je ťažšie vydvihnúť z člna mokrého starého človeka stredného telesného vzrastu so záchrannou vestou ako 200-kilový náklad. Kým sme zachraňovali ľudí, rybárska loď Maestrale sa z bezpečnej vzdialenosti pokúšala odtiahnuť Jelenu. Najmenej trikrát prasklo silné vlečné lano. Ostalo len pri pokusoch. Bezpečnosť nás a našej lode vyžadovala, aby sme čo najskôr opustili miesto nešťastia. Za nami ostali volania bezmocnej a opustenej Jeleny, ktorá pri každom útoku vĺn zavýjala, stonala a vzdychala, narážala kýlom do podvodných stien a záchvevy sa prenášali cez celú konštrukciu až na samý vrchol sťažňa.

"Chybná" mapa.
Je to horký pocit, nechať loď na milosť a nemilosť rozbesneným vlnám, ale pri každom zachraňovaní je ľudský život vždy na prvom mieste. Okolo jednej po polnoci sme vplávali do malološinjského zálivu. Nebolo jednoduché trafiť do stredu 8 metrov širokého a dva metre hlbokého východného vchodu do kanála Privlaka. Každá vlna, ktorá sa k nám valila z pravého kormového kvadrantu zanášala kormu, takže čelo lode neustále menilo smer plavby. Pomohli nám silné motory, ktoré sme museli dať až "na podlahu" aby kormidlo poslúchalo. Na Maestrali usúdili, že vlny sú aj pre nich prisilné a privysoké a tak sa ukryli v zátoke Baldarka. Stroskotancom sme zabezpečili ubytovanie v hoteli Punta vo Velom Lošinji. Prekrásna Jelena, štrnásťmetrová plachetnica s dvomi sťažňami a nádhernými bokmi bola počas noci doudieraná a prerazená na niekoľkých miestach - potopila sa. More ju odvlieklo na hĺbku okolo 4,5 metra. Po dvojdňových náporoch sa podarilo skupine profesionálov Jelenu úspešne vyzdvihnúť zo dna a tak ju 3. mája dotiahli do ACI maríny Mali Lošinj.
Kapitánka ako príčinu nasadnutia uviedla nedokonalosť zahraničnej mapy, na ktorej bola vyznačená izobata 5 m. Nechápala naše vysvetľovanie, že čiaru rovnakých hĺbok je potrebné rozlišovať od označenia osamelej plytčiny. Hĺbky medzi ostrovčekmi Oruda a Palacol sú menšie ako 2 metre. Aj rybári, ktorí poznajú každý meter dna, zoširoka obchádzajú toto miesto. Len málo južnejšie od miesta nehody sú na mape vyznačené hĺbky väčšie ako 50 metrov. Plávajúc tadiaľto, cesta z Novalje do prístavu Veli Lošinj by trvala iba o 5 minút dlhšie, plachetnica by netrpela a deväť ľudí by nemalo dôvod sláviť prvý máj ako svoje druhé narodeniny.